Množstvo ľudí – mladých i starších, rodičov i detí -smeruje k vytýčenému cieľu.

Niektorí rodičia sa pokúšajú s deťmi viesť dialóg, iní len nemo zdieľajú namáhavý výstup. No sú aj takí, ktorí svojim deťom kladú rôzne kritické otázky „Kam tak letíš?“ „To mám stále po tebe len kričať?“, „Čo si taká pomalá?“, „Snáď si nemyslíš, že ťa celou cestou budem nosiť?“, „Nehanbíš sa nechávať ma tak vzadu, čo keby sa mi niečo stalo?“. Tón hlasu naznačuje, že sú nahnevaní, možno niektorí aj unavení a nervózni z toho, keď nemajú svoje deti pod kontrolou a vo svojom zornom poli. Iným zas vadí pomalé tempo deťúreniec a ťažko prijímajú to, že by ich mali celú trasu na svojich pleciach.

Malé deti unavené z čerstvého vzduchu i z množstva krokov by sa najradšej vrátili späť do obdobia nosenia v šatke, či v nosiči. A tak sa pri pri kritike rozplačú, niektoré aj vzdorujú a naťahujú ruky k rodičom. Iné deti, hrdé na svoje turistické výkony, klopia pri vyčítavých otázkach zrak. Na vyčítavé otázky sa im ťažko hľadá správna odpoveď. Puberťáci, pyšní na svoju kondičku a samostatnosť,  reagujú odporom „Neboj sa toľko.“, „Nepoučuj ma.“, „Nechaj ma ísť svojím tempom.“ alebo na otázku reagujú provokačne otázkou „To ma tu chceš mať pod kontrolou ako malé decko?“, „Čo zas máš proti mne?“,či „Musíš po mne kričať tu pred toľkými ľuďmi?“.

Nervozita stúpa tiež na svoj vrchol. Tak čo sa dá urobiť inak?

Niekedy je fajn byť „krok“ pred dieťaťom. Nemyslíme fyzicky, ale zdieľaním informácií o tom, čo nás čaká a čo očakávame, prípadne čo potrebujeme.  

Malým detvákom je vhodné oznámiť, že nás čaká náročnejšia túra, ale pri stúpaní do kopaca im budeme pomáhať. Prípadne môžeme hovoriť aj o tom, že keď príde únava, urobíme si prestávku. Predpokladáme však, že túra je zvolená primerane veku a schopnostiam detí. Veľkáčom môžeme povedať aj o našich obavách z terénu, ak vieme, že je náročnejší, prípadne šmykľavejší. Prípadne i obavách z toho, že ak zvolia rýchlejšie tempo ako my, nebudeme mať možnosť navzájom si pomôcť v prípade potreby.

Slová v podobe informácií pred samotnou akciou nie sú nabité hnevom, či výčitkami. Vyznievajú pokojnejšie. A ak potrebujeme istotu, že nám dieťa rozumie, môžeme si to u neho overiť. Niekedy sa nestačí pýtať „Rozumieš mi?“, „Chápeš tomu?“, „Je ti to jasné?“, lebo si vypočujete iba strohú odpoveď „áno“.  Skúste sa spýtať vášho dieťa,o čom ste mu terez hovorili, či ako chápe tomu, čo ste povedali.  Veľkým prekvapením môže byť, ak si naše slová vyloží inak.