Pomóc, riešime šikanu

PaedDr. Alena Mateašíková


V našom článku „Vieme, čo je šikANOvaNIE?“ sme vám priblížili samotný pojem šikanovania, aby sa pod ním nechápal každý agresívny čin. V tomto príspevku sa budeme venovať tomu, čo robiť, ak sa v škole objaví podozrenie na šikanovanie.

Metódy riešenia šikanovania môžeme nájsť aj v novej Smernici č.36/2018 k prevencii a riešeniu šikanovania detí a žiakov v školách a školských zariadeniach. Podľa tejto Smernice odborný postup pri riešení šikanovania navrhuje a zabezpečuje tím zamestnancov.  Zostavuje ho riaditeľ alebo ním poverená osoba (čl.4 ods.1). Ako má tento tím postupovať a čo má robiť je zrejme na každej škole, nakoľko sa to v Smernici bližšie nešpecifikuje. No hneď v ďalšom bode sa dozvedáme, čo by mal (je povinný) urobiť pri zisťovaní a preverení šikanovania riaditeľ alebo ním poverená osoba. Po prečítaní si týchto úloh a povinností môže mať niekto zmätok v tom, kto je teda skutočne ten, kto rieši šikanovanie – riaditeľ (ním poverená osoba) alebo tím zamestnancov?

Skôr, ako načrtneme rozlúsknutie tejto dilemy, sa pozrime len na samotné metódy, ktoré sú v Smernici uvedené. V predchádzajúcom Metodickom usmernení boli načrtnuté stratégie pri vyšetrovaní šikany, ak išlo o agresiu jedného žiaka a aj stratégie vyšetrovania pri skupinovom násilí. V novej Smernici sa tieto stratégie už nerozdeľujú, no samotný zoznam metód sa rozšíril. Konkrétne ide o:

  • zabezpečenie bezodkladnej pomoci obetiam a ochrany obetí
  • zabezpečenie dozoru v triede, kde sa preveruje šikanovanie
  • vykonať opatrenia na zabránenie možnej krivej výpovede agresora jeho izoláciou počas preverovania šikanovania
  • preverovať šikanovanie bezodkladne v čase, keď agresor nie je ešte dohodnutý na spoločnej výpovedi s obeťou, svedkami alebo inými osobami, ktoré na šikanovanie upozornili
  • zabezpečiť, aby obeť nebola konfrontovaná s agresorom
  • zabezpečiť zistenie vhodných svedkov a uskutočniť individuálne rozhovory alebo konfrontačné rozhovory so svedkami
  • uchovávať dôkazy pri podozrení na kyberšikanovanie v spolupráci s koordinátorom informatizácie alebo externým expertom
  • kontaktovať vo vzťahu k obeti, agresorovi a svedkovi šikanovania
  1. zákonných zástupcov
  2. osoby, ktoré sa osobne starajú o dieťa
  3. zariadenie, v ktorom je žiak umiestnený na základe rozhodnutia súdu
  4. zariadenie sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, v ktorom je žiak umiestnený
  • kontaktovať miestne príslušné centrum
  • zabezpečiť použitie anonymnej dotazníkovej metódy
  • viesť písomné záznamy o riešení jednotlivých prípadov šikanovania
  • zabezpečiť pri rozhovoroch prítomnosť najmenej dvoch pedagogických zamestnancov alebo odborných zamestnancov
  • ohlasovať príslušným útvarom Policajného zboru podozrenie na spáchanie priestupku alebo trestného činy

Aby sme tieto metódy (možno by viac pasovalo označenie postupy) priblížili, uvedieme príklad.

V škole mal byť triedny aktív rodičovského združenia. Triedna učiteľka 5.ročníka prišla do triedy skôr, aby skontrolovala poriadok v triede. Trieda bola čistá, na prvý dojem uprataná a estetická. Len v Simoninej lavici bol zošit. Učiteľka sa rozhodla ho zobrať s predstavou, že po rodičovskom združení ho vráti späť. Keď ho však vytiahla, prečítala si na jeho obale nadpis ZMIJA MIA a vnútri objavila zosmiešňujúci príbeh doplnený kresbami o Mii, Simoninej spolužiačke.  

A čo teraz? To, či skutočne ide o Miu z triedy a šikanovanie si učiteľka ešte netrúfne povedať. Zatiaľ má len svoje podozrenie, že v triede nie je všetko v poriadku. Učiteľka váha, či to povedať rodičom, keď ich bude mať práve v tento deň v škole. No akosi vie, že by vyložila hneď karty na stôl a tým by pokazila celý proces vyšetrovania. Takže sa prikloní k tomu, že informáciu si zatiaľ ponechá pre seba. Rodičom ešte nič neoznámi, no informovať o svojom podozrení musí niekoho v škole – ale koho?

Učiteľka si pamätá z porady, že je nejaká Smernica k šikanovaniu a že aj v Školskom poriadku majú okrem represívnych opatrení súvisiacich so šikanovaním aj celú kapitolu K prevencii a riešeniu šikanovania. Rozhodne sa opätovne si pozrieť tieto dokumenty. Ibaže Smernica nerieši, komu v škole hlásiť podozrenie a v kapitole Školského poriadku, ktorá sa venuje tejto problematike si prečíta len odkaz na Smernicu a skopírované metódy. Takže sa nikam neposunula. Ale to nič. Osloví výchovnú poradkyňu, ktorá už má nejaké skúsenosti.

A ako by to malo byť? Smernica skutočne nejde do takýchto podrobností. Je na vedení školy, aký postup pri oznamovaní uprednostní, môže dokonca k tomu vypracovať aj svoju vlastnú internú smernicu. Ideálne by však bolo, aby v škole bol jeden zamestnanec poverený tým, že sa mu hlási každé podozrenie na šikanovanie a vedie o tom aj záznamy. Môže to byť výchovný poradca, koordinátor prevencie, ale i zástupca. Každopádne by to mal byť niekto, kto vie ako postupovať a čo robiť ďalej.

Informovaním kompetentnej osoby o svojom podozrení neznamená, že triednej učiteľky sa to už ďalej netýka.

Našťastie, učiteľka z nášho prípadu rieši situáciu hneď v daný deň a zdravý rozum jej našepkáva, že potrebuje zabezpečiť aj dôkaz o ubližovaní (hoci nová Smernica uvádza uchovávanie dôkazov len pri podozrení na kyberšikanu).  A tak premýšľa. Ak nevráti zošit do lavice a ponechá si ho, Simona už bude tušiť, že nie je všetko v poriadku a to by znamenalo, že začne ovplyvňovať ostatných, aby ju neprezradili. Tak sa rozhodne urobiť kópiu a aj odfotiť príbeh.

Čas neúprosne letí a učiteľka má na výchovnú poradkyňu ďalšiu otázku. Čo znamená zabezpečiť bezodkladnú pomoc a ochranu obete? V hlave jej víria myšlienky. Zatiaľ máme len podozrenie. Možno zajtra zistíme, že príbeh si vymysleli spoločne dievčatá a obe sa na ňom zabávajú. Zároveň sa pokúša spomenúť si na Miu, ako sa správa na vyučovaní, čo robí cez prestávku. Vie, že Mia je šikovná žiačka, úspešná riešiteľka matematických súťaží a veľká knihomoľka. Cez prestávku sa motá okolo učiteľov alebo si chodí čítať knižku do chodbičky, kde má pohodlné staršie kreslo. Ale skutočne si tam chodí čítať, neuniká náhodou pred niečím a niekým? Nesnaží sa uniknúť od Simony? „O môj bože, takto som si to nikdy nespojila“, ticho zastoná učiteľka.

Čo znamená bezodkladná pomoc a ochrana obetiam?

Obeť očakáva, že sa ubližovanie skončí. Rodičia obete očakávajú, že sa ich dieťa v škole bude cítiť bezpečne a učitelia urobia všetko pre to, aby im nikto neublížil (fyzicky ani psychicky). Z toho dôvodu niektoré školy za najúčinnejšiu ochranu považujú to, že agresor prejde do inej školy. Teda nepekne povedané zbavia sa šikany a presunú ju na inú školu. Podobne aj rodičia obete  za najbezpečnejšie pre svoje dieťa niekedy považujú prestup na inú školu. A problém svojho dieťaťa nedovedú k vyriešeniu, ale k presunu do iného prostredia. Ibaže to je už samotné riešenie, ak vieme, že k šikanovaniu došlo.

Ak však ešte len zisťujeme, či skutočne ide o šikanovanie, tak rýchle zabezpečenie ochrany obete máme najčastejšie v prípadoch, kedy sa ubližovanie deje pred školou alebo po škole. Žiakovi sa dočasne umožní neskorší príchod alebo skorší odchod zo školy, prípadne chodí do a zo školy dočasne iným vchodom. Ak sa ubližuje v škole, posilní sa dozor na miestach, kde k ubližovaniu došlo. Ak sa ubližuje na WC, žiak nemusí čakať na prestávku a má dovolené ísť na WC aj počas hodiny.

Väčšina ubližovania sa však deje v triedach cez prestávku, na čo upozorňuje aj Štátna školská inšpekcia. Vtedy sa posilňuje dozor v triede, čo je samostatný bod v novej Smernici.

V našom prípade, keďže ešte nie je celý odhalený, vieme, že Mia cez prestávky trávi čas pri učiteľoch alebo si číta na chodbe. Zdá sa, že sa Mia naučila ochrániť samú seba. Ako inak ešte môže učiteľka ochrániť Miu?

Umelo hľadať spôsob „technickej“ ochrany, keď ešte nemáme dostatok informácií môže vyznievať dosť čudne. Ak by Simona dostávala na každú prestávku nejaké úlohy (odnes prosím ťa pani zástupkyni toto, pomôž mi prosím ťa s atlasmi, zanes pani vrátničke ….), mohli by sme vzbudiť podozrenie. No každopádne by učitelia mohli začať vytvárať pre Miu podpornú sieť a tou môže byť práve spomínaný tím zamestnancov. Preto pri jeho zostavovaní by v našom prípade bolo potrebné myslieť na to, ktorý pedagóg má k Mii blízko, kto by dokázal s ňou komunikovať (a tým nemyslíme ešte vyšetrovanie) tak, aby nabrala odvahu a chcela sa zdôveriť.

Náš príbeh však pokračuje. Je treba podotknúť, že pri objavení zošita s hanlivým príbehom učiteľka nemala ešte poňatie o rozmere šikany. Nevedela, koľko detí je do ubližovania zapojených. Ani jej nenapadlo, že by mohlo ísť o skupinové násilie (hoci bez bitiek a kopancov), takže je aj pozitívne, že podľa novej Smernice sa učitelia nemusia zaoberať tým, ktorý postup pri vyšetrovaní šikanovania zvoliť.

No azda najpodstatnejšie je, aby sa uskutočnil rozhovor s obeťou. Od nej totiž môžeme získať dôležité informácie a svoje podozrenie na šikanovanie si potvrdiť. Kým v pôvodnom metodickom usmernení bol rozhovor s obeťou jasne deklarovaný, teraz sa zrejme skrýva za „pomocou“ obeti. A tu sa črtá ďalšia otázka ohľadom kompetencií. Kto je v škole kompetentný a kto má komunikačné zručnosti viesť rozhovor so žiakom, o ktorom si myslíme, že je obeťou šikany? Opäť niečo, čo Smernica nerieši. No zato rieši počet pedagogických, či odborných zamestnancov, ktorí tieto rozhovory realizujú. Takže prosím pozor! Podľa novej Smernice má riaditeľ školy zabezpečiť pri rozhovoroch prítomnosť najmenej dvoch pedagogických zamestnancov alebo odborných zamestnancov (čl.4, ods.2, písm l).

Ak by sme túto formuláciu zobrali doslovne a s každým žiakom by viedli rozhovor minimálne dvaja pedagógovia, resp. odborní zamestnanci, vytvorili by sme presilu dospelých. V takom prípade by bolo možné, že aj ten, kto nepácha nič zlé, sa zo strachu môže priznať k tomu, čo ani neurobil. Obeť by zas nemusela byť zdielna na informácie, ako pri jednom dospelákovi. Dôvera medzi viacerými dospelými a jedným dieťaťom sa vytvára ťažšie (hoci mu môžeme tvrdiť, že nám môže dôverovať). Čiastočne si možno vieme predstaviť, keby bol jeden pedagóg v role „vyšetrovateľa“ a jeden v role zapisovateľa, o čom by bolo dieťa oboznámené. Je však možné, že totuto formuláciou sa len chcelo opätovne zvýrazniť to, že na prešetrovaní šikany v škole pracuje tím.

Odpoveď na otázku, kto teda v škole tieto rozhovory uskutočňuje, si musí dať každý riaditeľ sám. Od vedenia sa očakáva, že bude mať v tíme človeka (a podľa novej Smernice ich má mať viac), ktorý má nadobudnuté také komunikačné zručnosti, že bude vedieť viesť citlivý rozhovor. Teda sa nejedná o človeka, ktorý by začal hneď vyčítať Mii, že za všetko, čo sa jej deje, si môže sama svojím správaním, že sa dištancuje od kolektívu a cez prestávky býva sama. Alebo taký, ktorý by jej vyčítal to, že nikomu nič nepovedala a keby za niekým prišla, mohlo sa to vyriešiť skôr.

Pri rozhovore s obeťou sa snažíme zistiť o ubližovaní viac (teda kto jej ubližuje, kedy – popis situácií, akým spôsobom, kto to mohol vidieť, čo robili iní, keď sa toto ubližovanie dialo a podobne), je potrebné vytvoriť s ňou dôveru. Dôležité je pýtať sa aj na to, čo môžeme my ako učitelia urobiť pre jej väčšiu bezpečnosť.

Náš prípad je starší, tak ho uskutočňovala len výchovná poradkyňa. Dozvedela sa, že Mia o príbehu vie. Začalo sa to však tým, že si Simona začala vymýšľať o Mii rôzne klebety. Dievčatám v triede hovorila, že na to, aby mala Mia dobré známky, dostáva dopredu test. Vymýšľala si, že ona videla viackrát Miu ísť do kabinetu po otázky, aby vedela, z čoho ju budú učitelia skúšať a vraj Miiny rodičia podplácajú učiteľov. Od Simony cez prestávky počúvala len to, že keby nemala vypracované testy dopredu, tak by bola nikto a že je hlúpa sprostaňa, ktorá si bude musieť kúpiť aj muža, lebo nikto by ju zadarmo nechcel. Keď sa Mia od tých rečí vzdialila a trávila prestávku na chodbe, Simona začala tvoriť príbeh a vyzývala aj ostatných, aby k nemu niečo vymysleli. Niektorí sa už začali pridávať.   

Tak a už je to vonku. Výchovná poradkyňa získala množstvo informácií (no nie vždy môže byť obeť zdielna tak, ako je to uvedené v tomto prípade a pri dvoch zamestnancoch sa to zdá naozaj menej pravdepodobné). Zatiaľ sme spomenuli len slovnú výpoveď, no bolo by fajn, keby to výchovná poradkyňa s Miou aj spísala na papier. V Smernici sa uvádza v čl.4 ods.2 písm k), že sa vedú písomné záznamy o riešení jednotlivých prípadoch šikanovania, čo však nemusí automaticky znamenať mať výpovede detí zaznačené písomne (podľa niekoho stačí napísať, kedy sa s kým viedol rozhovor a krátke zhrnutie toho, čo sme zistili), no nám sa osvedčilo tieto výpovede mať zaznamenané.

Následne je potrebné nájsť vhodných svedkov. Kedysi na to mohol byť sám jeden zamestnanec. Teraz tým, že prípad rieši tím, môžu svedkov hľadať viacerí z tímu. Môžeme sa na nich pýtať aj obete (kto podľa nej mohol vidieť ubližovanie, počuť tie zosmiešňujúce a urážlivé slová, klebety). S nimi sa rozpráva o tom, čo videli, počuli smerom k obeti. So svedkami môžeme hovoriť najprv individuálne a ak sú ich výpovede rôznorodé, môžeme ich v rámci ďalšieho rozhovoru konfrontovať. Týmito rozhovormi môžeme zistiť ďalšie cenné informácie o šikane.

Pri hľadaní svedkov je však niekedy náročné určiť, kto je len nezainteresovaný svedok (akýsi tichý pozorovateľ). Niektorí svedkovia môžu byť aj podporovatelia agresora a vtedy hrozí, že títo budú informovať agresora o tom, že sa niečo deje a ochraňovať ho. Výpovede svedkov by mali byť tiež zaznamenané písomne.

Ako posledný z rozhovorov sa uskutočňuje rozhovor s agresorom. Zaujímavé riešenie ponúka nová Smernica, kde sa uvádza ako opatrenie na zabránenie možnej krivej výpovede agresora jeho izoláciou počas preverovania šikanovania (čl.4, ods.2 písm.c). Toto opatrenie bolo uvedené aj v starom metodickom usmernení, ale pri skupinovom násilí, aby sme agresorov od seba izolovali z toho dôvodu, aby sa nedohodli na spoločnej výpovedi (znamenalo to, že každý agresor sa vypočúval zvlášť). Čo v súčasnom znení táto „izolácia“ agresora presne znamená, sme sa pýtali odborníkov zo stránky www.prevenciasikanovania.sk, ktorú odporúča Ministerstvo už niekoľko rokov v Pedagogicko-organizačných pokynoch. Tu je ich odpoveď:

 „Izolácia agresora znamená, že sa zabráni agresorovi, aby pokračoval v útoku na obeť tým, že sa fyzicky odvedie do iného priestoru, v RDD majú na to ochrannú miestnosť, ale v bežnej škole je to napr. do kabinetu triedneho učiteľa, alebo priamo k psychológovi, ak ho škola má, alebo výchovnému poradcovi, príp. vedeniu školy. To vytvorí priestor na to, aby bola vkľude vypočutá obeť aj svedkovia. Ideálne je, ak ten, u koho je agresor, vie zahájiť vyšetrovanie agresora, ak tak nie je, dobrú skúsenosť mám s tým, že necháme agresora, aby napísal, čo sa stalo a príslušný pedagóg je tam len ako dozor.“ (Prevozňáková, 2018)

Po tejto odpovedi nám síce je jasnejšie, čo znamená izolácia agresora, ale zároveň sa touto odpoveďou ničí samotný postup vyšetrovania, nakoľko vieme, že s agresorom sa bavíme na záver celého procesu. Samotná izolácia však nahráva tomu, že obeť nemôže byť konfrontovaná s agresorom, čo je určitá zásada, či podmienka (podľa Smernice metóda) vedenia rozhovorov s protagonistami šikanovania.

Pri rozhovore s agresorom, by sme mali mať už  množstvo informácií, ktoré sme získali od obete, či svedkov. Agresor nevie, čo všetko vieme my. Opäť však upriamime pozornosť na komunikačné zručnosti pedagóga, ktorý tento rozhovor uskutočňuje. Rozhovor nevedieme štýlom obviňovania, kázania a trestania. Snažíme sa odmietnuť čin, nie dieťa. Pri týchto rozhovoroch sa často zistí aj motív ubližovania. Napríklad zistíme, že agresor ubližoval preto, že sám nedokáže zvládať určité životné okolnosti. Niektoré deti ubližujú zo závisti, niektoré z potreby poukázať na nedokonalosť druhých, aby ony vyzneli ako lepší alebo aj zo zranenia z ukončeného kamarátstva. Prípadne sú i takí, ktorí sú obeťou rodičovskej výchovy a presadzovanie moci a sily im pripadá ako normálne. Hoci agresorove činy nie sú na schválenie, aj ich život je naplnený nejakou traumou alebo nedostatočnou zrelosťou zvládať ťažké životné situácie. A tak niekedy (najmä u menších žiakov) by sme skôr ako na potrestanie mali myslieť na to, že agresor sa potrebuje naučiť zvládať takéto situácie, aby nereagoval nevhodným spôsobom.

Pre niekoho to už môže byť dlhé čítanie. No ešte úplne nekončíme, nakoľko sme nespomenuli ďalšie body zo zoznamu metód. Napríklad to, že riaditeľ školy má kontaktovať vo vzťahu k obeti, agresorovi a svedkovi šikanovania:

  1. zákonných zástupcov
  2. osoby, ktoré sa osobne starajú o dieťa
  3. zariadenie, v ktorom je žiak umiestnený na základe rozhodnutia súdu
  4. zariadenie sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, v ktorom je žiak umiestnený

Radšej ako o metóde riešenia šikanovania, by sme hovorili o poskytovaní informácií (možno až povinnosti poskytovať informácie). Kto pozná predchádzajúce metodické usmernenie, si určite všimol, že v tomto zozname pribudli inštitúcie, ktoré majú byť informované.

Ak sa niekto pýta na to, kedy ich má škola kontaktovať – na začiatku vyšetrovania alebo až po ukončení, keď bude jasné, že ide o šikanovanie a škola bude mať návrhy na opatrenia?,

tak zo Smernice dávame do pozornosti čl.7 ods.1 , kde sa uvádza, že už pri podozrení na šikanovanie riaditeľ školy, koordinátor prevencie, výchovný poradca a ďalší pedagogickí a odborní zmestnanci spolupracujú s rodinou obete a s rodinou agresora.

V tomto bode sa líšime od našich susedov, nakoľko v Čechách škola podľa ich metodického postupu nikdy nepozýva rodičov protagonistov šikany, ak ešte šikanu nemá prešetrenú. Upozorňujú však, že úlohou je informovať rodičov o zisteniach a záveroch školy a dohodnúť sa na ďalších opatreniach.

Je otázne, ako do celého prešetrovania rodičia zasiahnu. Poznáme prípady, kedy rodičia prehnane ochraňujú prešľapy svojich detí a hľadajú vinu skôr v obeti a jej precitlivelosti. Korektné by bolo plošne všetkým rodičom na začiatku školského roku oznámiť, ako bude škola postupovať pri podozrení na šikanovanie (hovorí o tom aj čl.3 ods.5 písm. g) a v prípade, že k nejakému podozreniu dôjde, že ich bude informovať o výsledkoch a navrhovaných opatreniach. Zároveň by sme mali zdôrazniť, že je vhodné vyvarovať sa spoločnému stretnutiu rodičov obete a agresora.

Ďalej škola kontaktuje miestne príslušné centrum (CPPPaP). Za akým účelom, sa však zo Smernice nedozvedáme. Kedysi odborní zamestnanci CPPPaP uskutočňovali najmä intervenčné programy pre celé kolektívy, v ktorých sa vyskytla šikana, o čom je zmienka aj v rámci opatrení v danej Smernici (čl.5, ods.1, písm.b) alebo pracovali individuálne s obeťou šikany a agresorom. No v poslednom období školy požadovali od odborných zamestnancov CPPPaP aj pomoc pri objasňovaní šikany. V niektorých prípadoch potrebovali pomoc pri vedení rozhovorov jednak na zabezpečenie nestrannosti a jednak kvôli komunikačným zručnostiam. V iných prípadoch zas chceli mať istotu, že obeť si nevymýšľa a prežíva emočné zranenie (sú známe totiž aj prípady, kedy sa deti spoločne bavia a robia si srandičky, čo sa dospelým zdá byť drsné a zrazu jedno dieťa začne tvrdiť, že mu tie srandičky ubližujú).

To, či je úlohou CPPPaP poskytovať pomoc pri objasňovaní šikany alebo až po ukončení vyšetrovania zo strany školy nie je doriešené. Nazdávame sa, že pre spokojnosť školy a pohodu v kolektíve môžu byť odborní zamestnanci CPPPaP nápomocní aj pri zisťovaní, či sa jedná o šikanovanie alebo nie. Majú totiž tiež svoje metódy, ako zistiť, či sa jedná o konfliktný kolektív (ubližujú si navzájom viaceré deti) alebo ide v triede už o šikanovanie.

Ďalšou alternatívou môže byť, že po rozhovore s obeťou  „prešetrovací“ tím vyhodnotí, či sa jedná o počiatočné štádiá šikanovania (ostrakizmus, fyzická agresia a pritvrdzovanie manipulácie), ktoré by mohla škola zvládnuť prešetriť aj sama alebo ide už o vytvorenie jadra až po dokonalú šikanu, kedy bude potrebovať pomoc odborníkov CPPPaP. Podobné rozlišovanie toho, či prešetruje šikanu škola alebo odborníci, majú aj v Čechách.

Do tretice má škola ohlásiť príslušným útvarom Policajného zboru podozrenie na spáchanie priestupku alebo trestného činu (čl.4 ods.2 písm.m). Hoci s pojmom šikanovanie sa v trestnom poriadku nestretneme, jednotlivé spáchané činy (ublíženie na zdraví, vydieranie, nebezpečné vyhrážanie atď.) je možné už v ňom nájsť. Niektoré činy môžu zas napĺňať skutkovú podstatu priestupku proti občianskemu spolunažívaniu alebo priestupku proti majetku. V takýchto prípadoch je potrebné ohlásiť svoje zistenia a podozrenie Policajnému zboru. Na uvedené upozorňuje aj čl.6 ods1. , v ktorom je doplnené, že riaditeľ školy je povinný oznámiť orgánom činným v trestnom konaní podozrenie, že žiak sa dopustil šikanovania (písm. a) Pre niektorých môže táto formulácia vyvolať zmätok. Vieme totiž, že škola každé podozrenie prešetruje, hoci ešte na začiatku nevie, či sa naozaj jedná o šikanovanie. Má teda škola oznámiť úplne každé podozrenie, hoci ešte nemá svoj záver? V tejto veci sa pokúšame aj my zíkať overené informácie. Navyše v tomto čl.6 ods.2. dopĺňa riaditeľovi školy povinnosť toto podozrenie oznámiť aj orgánom sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately (písm a). Okrem toho je riaditeľ povinný tejto inštitúcii oznámiť aj skutočnosti, ktoré ohrozujú obeť, agresora alebo svedkov (písm b) a opatrenia, ktoré prijal (písm.c). Keďže sa v daných formuláciách neobjavuje stanovená lehota, je možné domnievať sa, že ide o bezodkladné nahlasovanie.

A teraz pred koncom ešte spomenieme jeden bod a to použitie anonymnej dotazníkovej metódy. O tejto metóde sa dozvedáme ku koncu zoznamu použitých metód. Získať informácie o dianí v triede formou anonymného dotazníka by sme mohli aj skôr. Ale to by sme skôr hovorili o anonymnom dotazníku ako o preventívnej stratégii. Pravidelné monitorovanie (v rámci prevencie) atmosféry v triede/škole má svoje opodstatnenie. No nemáme tým na mysli pravidelnosť „raz ročne“, pretože to pripomína monitoring z povinnosti a nie zo záujmu. Či majú triedni učitelia záujem zisťovať atmosféru triedy takýmto spôsobom pravidelne je skôr otázka na nich. V kontexte vyšetrovania šikany by sa však dal anonymný dotazník použiť na rýchle zozbieranie údajov od žiakov.

Tak sme do dopracovali na záver. Pre tých, ktorí sa dočítali až sem (a aj pre tých, ktorí chcú len rýchly prehľad, či návod) prinášame stručné zhrnutie, čo robiť, keď máme podozrenie na šikanu:

Tak snáď sa nám čiastočne podarilo vniesť poriadok a dať akúsi navigáciu, ktorú škola môže využiť pri tvorbe kapitol a smerníc k šikanovaniu alebo k projektom bezpečného prostredia. Ak sme na niečo zabudli a chcete sa opýtať alebo urobiť pre kolegov seminár k tejto téme, kontaktujte nás.

Takisto nás poteší, ak nám napíšete svoje postrehy na tento článok. Bol pre vás prínosný?

 

Literatúra:

KOPÁNYIOVÁ, A. – MATULA,Š. 2002. Šikanovanie v základných a stredných školách. In: Pedagogické spektrum, 2002, roč.11, č.1-2, s.27-31.

Metodické usmernenie č.7/2006-R k prevencii a riešeniu šikanovania žiakov v školách a školských zariadeniach, MŠ SR, 2006

Smernica č.36/2018 k prevencii a riešeniu šikanovania detí a žiakov v školách a školských zariadeniach, MŠVVaŠ SR, 2018

Správa o stave bezpečnosti školského prostredia a prevencie negatívnych javov v správaní žiakov v základnej škole v školskom roku 2013/2014. Štátna školská inľpekcia. Dostupné na https://www.ssiba.sk/admin/fckeditor/editor/userfiles/file/Dokumenty/SPRAVY/2014/121_ZS_UZP_BOZ_13_14_sprava.pdf

Metodický pokyn ministryne školství, mládeže a tělovýchovy k prevenci a řešení šikany ve školách a školských zařízeních, 2016

One thought on “Pomóc, riešime šikanu

  1. Výborný článok, super rozpracovaná téma ,,Čo je šikanovanie? „, podrobný a jednoznačný postup pre praktické využitie v školskom prostredí. Fakt dobré, veľká vďaka a tešíme sa na ďalšie podnetné a praktické nápady, návody, postupy, riešenia……

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *