Autor: Peter

PaedDr. Alena Mateašíková

Ak sa škole podarilo doviesť prešetrenie podozrenia na šikanovanie do konca a „prešetrovací“ tím zistil, že sa skutočne jedná o šikanu, tak nám Smernica č.36/2018 k prevencii a riešeniu šikanovania detí a žiakov v školách a školských zariadeniach ponúka niekoľko opatrení. Niektoré sú smerované k obeti a niektoré k agresorovi. Okrem toho, že si ich viac priblížime, ponúkneme vám aj ďalšie (možno o nich už aj tušíte, ak ste si preštudovali tabuľku v článku Pomóc, riešime šikanu).

Takže, ak tím zamestnancov, ktorí zostavil riaditeľ alebo ním poverená osoba (čl.4 ods.1 danej Smernice) vyhodnotil, že sa jedná o šikanovanie, je potrebné o tomto zistení informovať aj:

1. zákonných zástupcov
2. osoby, ktoré sa osobne starajú o dieťa
3. zariadenie, v ktorom je žiak umiestnený na základe rozhodnutia súdu
4. zariadenie sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, v ktorom je žiak umiestnený

Okrem jednoznačného zistenia má škola na stretnutí hovoriť nielen o svojom zistení, ale aj o opatreniach, ktoré „prešetrovací“ tím navrhol.

Podľa čl.5 ods.1 danej Smernice sú pre obeť navrhované:

• odporúčanie vyhľadať individuálnu odbornú starostlivosť
• zabezpečenie skupinového intervenčného programu v spolupráci s centrom
• zaistenie bezpečia obete
• zabezpečenie informovania a poradenstva o šikanovaní pre rodičov (resp. zákonných zástupcov, či osoby, ktoré sa osobne starajú o dieťa a aj zariadenie, v ktorom je žiak umiestnený na základe rozhodnutia súdu)

Určite je pre obeť prospešné, aby absolvovala individuálnu starostlivosť u odborníka. Tým, že Smernica nešpecifikuje odborníka, u ktorého má táto odborná starostlivosť prebiehať, prešetrovací tým môže odporúčať prácu s obeťou:

• v škole (školský psychológ, sociálny pedagóg, ktorý má nadobudnuté zručnosti k práci s obeťou)
• v CPPPaP (psychológ, liečebný pedagóg, sociálny pedagóg, ktorí majú nadobudnuté zručnosti k práci s obeťou)
• v zdravotníckom zariadení (klinický psychológ, detský psychiater, psychoterapeut)
• v mimovládnych organizáciách, ktoré sa špecializujú na prácu s deťmi a obeťami násilia (občianske združenia, neziskové organizácie a podobne)
• v súkromnom sektore (klinickí psychológovia, psychoterapeuti, liečební pedagógovia v súkromnej praxi)

Po konzultáciách ohľadom danej Smernice s MŠVVaŠ SR je v tomto bode potrebné myslieť aj na to, že prácu s obeťou má v gescii aj odbor sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately na ÚPSVaR-e.

V ďalšom bode sa pre obeť odporúča skupinový intervenčný program v spolupráci s CPPPaP. Či sa jedná o intervenčnú prácu s celým kolektívom v škole alebo o zaradenie obete do skupinových / klubových aktivít  v CPPPaP nie je špecifikované. V prípade, že CPPPaP ponúka intervenčné programy v rámci skupinovej práce pre deti s emočnými ťažkosťami a problémami v správaní vo svojom zariadení, obeť môže byť zaradená aj do týchto programov.

Z minulosti však vieme, že v prípade zistenia šikany v triede, sa odporúčala práca s celým kolektívom. Teda intervenčný program bol realizovaný v škole pre celý kolektív žiakov. Takáto práca sa uskutočňuje aj v súčasnosti, no trošku nefér vyznieva to, že toto odporúčanie je uvedené len pri obeti. Zvádza to totiž k dojmu, že trieda sa musí zúčastniť intervenčného programu kvôli tomu, že to bolo odporúčané obeti. Tento dojem posilňuje aj fakt, že pri agresorovi takéto odporúčanie nefiguruje. Teda radšej, ako o opatrení pre obeť, by sme hovorili o opatrení pre triedu (ak sa šikanovanie deje v triede), čím by sa dalo najavo, že problém šikany sa netýka len obeti, ale aj agresora a svedkov, teda ide o problém triedy.

Nasledujúce odporúčanie smerom k obeti zo Smernice (bod c) je zaistenie bezpečia obeti, teda by sa malo pokračovať v tom, čo sa naštartovalo už pri riešení podozrenia na šikanovanie. V tomto bode však potrebujeme zvýrazniť aj overovanie si toho, či sa obeť skutočne cíti v prostredí školy bezpečne. Dôležitosť takéhoto overovania je nutná aj v tých prípadoch, kedy škola dá agresorovi ako opatrenie presun do inej triedy. Teda by sme odporúčali stanoviť opatrenia aj pre školu, o čom sa ešte bližšie zmienime.

Posledný bod z týchto odporúčaní je venovaný informovanosti všetkých, ktorých sme spomenuli hneď v úvode článku.

Pre agresora sú v Smernici nasledovné odporúčania:

• odporúčanie zákonným zástupcom agresora vyhľadať individuálnu odbornú starostlivosť centra
• preloženie agresora do inej triedy alebo do inej výchovnej skupiny, ak je agresor schopný stále ohrozovať svoje okolie
• uloženie opatrenia vo výchove podľa § 58 ods. 2 a 3 školského zákona.

Je samozrejmé, že rovnako ako obeť, aj agresor potrebuje individuálnu odbornú starostlivosť. Tu sme však už usmernení, že ide o odbornú starostlivosť v CPPPaP. Prečo takúto špecifikáciu odbornej starostlivosti máme iba pri agresorovi a pri obeti nie,  je pre nás záhadou. Tu by sme však my upozornili aj na spoluprácu s odborom sociálno-právnej ochrany a sociálnej kurately na ÚPSVAR-e.

Ďalším opatrením je preloženia agresora do inej triedy / výchovnej skupiny. To sa uskutočňuje vtedy, keď je evidentné, že agresor je ešte stále schopný ohrozovať okolie. Na ochranu obete teda urobíme akési technické opatrenie – zabránime stretaniu sa agresora a obete v jednej triede. Hoci agresora presunieme do inej triedy, naďalej sa bude stretávať s obeťou na chodbách, v jedálni a ďalších spoločných priestoroch školy. Na riešenie problému však nestačí uplatniť len toto opatrenie, ale sú potrebné aj ďalšia opatrenia zo Smernice.

Sú školy, ktoré si toto opatrenie vysvetľujú tak, že presun do inej triedy sa týka odchodu zo školy a návštevy inej triedy. Rodičom takéto opatrenie oznámia s dôrazom, že nebudú agresorovi dávať žiadne iné výchovné opatrenia a dávajú nádej, že v druhej škole sa agresor nemusí správať agresívne. S týmto „opatrením“ sa objavil fenomén agresor-cestovateľ.

Z praxe však vieme aj to, že sa využíva nielen preloženie agresora, ale aj presun obete. O možnosti presunúť obeť do iného kolektívu sa nepísalo ani v predchádzajúcom Metodickom usmernení a nespomína sa ani v súčasnej Smernici. Rodičia obete však často požadujú presun svojich detí do inej triedy v rámci školy. Poniektorí volia presun svojho dieťaťa do inej školy, nakoľko už danej škole nedôverujú. Presun obete do inej triedy sme volili v prípadoch, kedy mala obeť nejakých kamarátov v druhej triede, ktorí jej mohli vytvárať podpornú sieť a vďaka nim zvládať vzniknutú situáciu lepšie. Teda sme zvážili, že v danej situácii je vhodnejšie presunúť obeť ako agresora. Rovnako presun obete do inej triedy bol vhodnejší vo vyšších štádiách šikany, kedy obeti ubližovalo už viac spolužiakov.

Napokon ešte upozorníme, že pri presune agresora treba dať pozor, aby sme sa nedostali do komickej situácie, že agresorovi odporučíme presun do inej triedy a pre obeť skupinový intervenčný program. V takom prípade by agresor bol mimo diania a spokojne by si sedel bez dôsledkov vo vedľajšej triede.

Okrem už spomenutých odporúčaní môžu byť agresorovi uložené opatrenia vo výchove z bodu c),  čo sú opatrenia vo výchove podľa §58 ods.2 a 3 školského zákona. Podľa ods.2 ide o:

• napomenutie
• pokarhanie od triedneho učiteľa
• pokarhanie od majstra odbornej výchovy
• pokarhanie od riaditeľa školy
• podmienečné vylúčenie alebo vylúčenie (u žiakov, ktorí majú splnenú povinnú školskú dochádzpku)

a podľa ods.3 ide o ochranné opatrenie, čo znamená, že ak žiak svojím správaním a agresivitou ohrozuje bezpečnosť a zdravie ostatných žiakov, môže riaditeľ školy žiaka okamžite vylúčiť z výchovy a vzdelávania umiestnením žiaka do samostatnej miestnosti za prítomnosti pedagogického zamestnanca. V tomto prípade však riaditeľ školy bezodkladne privolá:

• zákonného zástupcu
• zdravotnú pomoc
• Policajný zbor

Tak si to trošku objasnime. Výchovné opatrenia z ods.2 sú zrejme jasné a zrozumiteľné, lebo sme sa s nimi stretli aj v starom Metodickom usmernení. Opatrenia uvedené z ods. 3 (§58 školského zákona) sú však v tomto kontexte novinkou (hoci v školskom zákone sú už dlhšie).  Tu sa niekto môže dostať do pomykova a pýtať: Ak už máme vyhodnotené, že sa jedná o šikanovanie a rodičov máme oboznámiť s návrhom opatrení, ako do toho spadá ochranné opatrenie? Niekomu to možno nedáva zmysel, ale ak by sme predpokladali, že sa nám nebude dať zastaviť ubližovanie, tak môžeme rodičom oznámiť, že v prípade ďalšieho páchania násilia, bude škola využívať takéto ochranné opatrenie.

V praxi s týmto ochranným opatrením máme skúsenosti skôr pri agresívnych žiakoch, ktorí ale nie sú agresormi šikanovania. Budeme však sledovať, ako sa toto opatrenie bude využívať v tomto kontexte.

Pri výchovných opatreniach ešte chvíľu zostaneme. Možno si niekto všimol, že pri agresorovi sa z novej Smernice vytratilo opatrenie „zníženie známky zo správania“. To však neznamená, že k takémuto hodnoteniu sa škola už nemôže uchýliť. Pri hodnotení správania agresora škola postupuje podľa Metodického pokynu č.22/2011, kde je presne uvedené, v akých prípadoch je možné znížiť známku zo správania.

Pomaličky sa dostávame ku koncu objasňovania opatrení zo Smernice. Len prosím pozor a všimnite si, že zabezpečenie informovania a poradenstva pre zákonných zástupcov (a ďalšie osoby uvedené na začiatku článku) agresora tu už nie je uvedené. Prečo je toto odporúčanie uvedené len pri obeti a pri agresorovi nie, je pre nás ďalšou záhadou.

Niekomu to už možno postačuje, no pokúsime sa ešte uviesť aj ďalšie opatrenia, ktoré Smernica neuvádza, ale v praxi sa osvedčili (a niekedy viac ako spomenuté represívne opatrenia). Je možné ich zahrnúť do svojich interných školských smerníc, prípadne stratégií bezpečného prostredia. Dávame však do pozornosti, že opatrenia nedelíme len pre obeť a agresora. Nazdávame sa, že akonáhle sa objaví v škole šikanovanie, nie sú v tom zapojení len títo dvaja protagonisti, ale ide o komplexný problém. Istým spôsobom v tom majú prsty aj svedkovia, či zamestnanci školy (pedagogickí, odborní a nepedagogickí).

Pre obeť:

Presun obete do inej triedy / výchovnej skupiny – v prípade, že ide o vyššie štádium šikanovania alebo má obeť vo vedľajšej triede kamarátov, ktorí mu môžu napomáhať zvládať vzniknutú situáciu.

Skupinový tréning asertivity – okrem individuálnej odbornej starostlivosti, môže obeť absolvovať aj skupinový tréning. Môže prebiehať v CPPPaP, ale i v škole (ak má škola školského psychológa).

Pre agresora:

Verejné ospravedlnenie sa obeti pred celou triedou – toto ospravedlnenie počúvajú aj svedkovia, nielen obeť a žiaci majú dojem, že sa šikanovanie skutočne doriešilo do zdarného konca. Ospravedlnenie niekedy prináša obeti väčšiu satisfakciu ako to, že agresor bude mať na vysvedčení pokarhanie od riaditeľa školy. Mnohokrát sme sa totiž stretli s tým, že agresor bol zo strany školy potrestaný, no obeť to nepovažovala za dostatočné. V terapii obete často pri otváraní tejto témy hovoria o tom, že sa im ťažko vyrovnáva s touto situáciou, lebo sa im agresor za ubližovanie neospravedlnil.

Agresor by mal byť na toto ospravedlnenie pripravený. Triedny učiteľ alebo vedúci „prešetrovacieho“ tímu by mal na triednickej hodine žiakov informovať, k akému výsledku tím došiel, a že agresor má pripravené ospravedlnenie. Nemáme tým na mysli účelové ospravedlnenie, kedy žiak povie len mechanicky „prepáč“, ale skutočné ospravedlnenie od srdca, pri ktorom by mal agresor povedať viac. Takéto verejné ospravedlnenia ostatní žiaci z triedy vnímajú ako skutočné prevzatie zodpovednosti za svoje správanie zo strany agresora a celkovo to vnímajú ako lepší spôsob v porovnaní s potrestaním na vysvedčení.

Aby sme si boli istí, či sa agresor dokáže ospravedlniť, je potrebné s ním o ubližovaní obeti hovoriť. Niektorí využívajú pred samotným ospravedlnením formu napísania listu obeti, kde je možné vidieť, ako to agresor prežíva a vníma. Ak by agresor v liste častejšie obviňoval druhých za svoje správanie, bolo by zjavné, že nie je pripravený na skutočné ospravedlnenie.

Ospravedlnenie a zmierenie sa pred celým kolektívom – okrem ospravedlnenia sa za ubližovanie je možné dotiahnuť šikanu aj do zmierenia sa. Malo by prebehnúť so súhlasom obeti. Efekt metódy uzmierenia na triednickej hodine používajú aj v Čechách a je uvedený aj v ich metodickom postupe. Je zrejmé, že takýmto opatrením agresora nestrestáme, ale dávame mu šancu ukázať žiakom, že vie konať aj inak. No zároveň je potrebné upozorniť na to, že nie vždy môže byť agresor na takúto nápravu zrelý. Ak si totiž nedokáže pripustiť svoj podiel viny a stále vidí príčinu len v obeti, neprinesie nám žiadúci efekt.

Náhrada škody za zničené škody – ak pri ubližovaní agresor spôsobil obeti určité škody, mal by ich nahradiť. V prípade, že agresor ešte nie je trestnoprávne zodpovedný, sú rodičia / zákonní zástupcovia spoluzodpovední za škodu. V Smernici 36/2018 na to upozorňuje aj čl.2 ods.9., no do opatrení sa už toto odporúčanie nedostalo. Nemusí ísť vždy len o zaplatenie škody. Pri zničených veciach je možné ich nahradiť novými a niekedy je možné určité pokazené veci aj opraviť (zažili sme napríklad pranie a čistenie vecí). Záleží to aj od toho, čo bolo zničené a ako.

Pre celú triedu:

Skupinový intervenčný program pre celú triedu – nemalo by ísť len o opatrenie pre obeť, ale pre celú triedu, nakoľko okrem obeti a agresora boli mnohí žiaci z triedy v role svedkov a tým pádom boli tiež účastníkmi šikanovania. Tieto programy realizujú odborní zamestnanci CPPPaP.

Pravidelné triednické hodiny – v prípade, že sa potvrdí šikanovanie, je potrebné pracovať na podpore pozitívnej klímy triedy. Toto odporúčanie má ešte väčšie opodstatnenie, ak trieda nemá intervenčný program a aj vtedy, keď triedny učiteľ býva so žiakmi málo (napríklad ich učí len jednu-dve hodiny týždenne) a viac sa venuje vzdelávaniu.

Zároveň je však dôležité, aby triedny učiteľ mal aj skúsenosti s vedením kolektívu, poznal aktivity na stmeľovanie a budoval dôveru medzi žiakmi a ním. V prípade, že triedny učiteľ je začínajúci alebo má obavy, ako pracovať s triedou po potvrdení šikany, môže sa obrátiť aj na školského psychológa (ak ho škola má) alebo odborných zamestnancov CPPPaP.

Pre školu:

Po zistení šikanovania by sa opatrenia mali dotýkať aj zamestnancov školy. My odporúčame napríklad:

• Školenia

Môže ísť o školenia k téme šikanovania (poznanie varovných signálov šikanovania, rozšírenie vedomostí o formách šikanovania a podobne), ale i k téme práca s triednym kolektívom (práca s triedou počas triednickej hodiny, netradičné triednické hodiny, budovanie triedneho kolektívu a podobne).

• Zvýšenie prevencie

Skúsenosť so šikanovaním môžu školu doviesť k poznaniu, že je potrebné prepracovať viac preventívne stratégie (vytvoriť schránky dôvery, zamerať sa na peer programy, zaradiť ranné komunitné kruhy, zaradiť pravidelné triednické hodiny, posilniť dozor na určitých rizikových  miestach a podobne) a taktiež vytvoriť viac preventívnych aktivít pre žiakov i rodičov.  Pre žiakov sa môžu pripraviť primárne preventívne programy, prípadne vytvoriť kampaň k danej téme napr. Hovorím NIE pre šikanovaNIE, kde môžu žiaci na výtvarnej alebo na informatike tvoriť plagáty, navrhovať odznaky ku kampani, na hudobnej môžu tvoriť melódiu prípadne i texty piesne ku kampani – tvoriť akúsi hymnu kampane, na slovenskom jazyku sa môžu venovať rozhovorom o násilí, prípadne rozoberať diela primerané veku o násilí, písať eseje a podobne). Pre rodičov je vhodné uskutočniť aktivity aspoň informačného charakteru (o formách šikanovania, ako ochrániť dieťa pred kyberšikanou a podobne), pričom škola môže využiť spoluprácu s CPPPaP, prípadne s inými inštitúciami, ktoré sa danej téme venujú.

• Overovanie, či sa žiaci v škole cítia bezpečne

Toto opatrenie je dôležité najmä v tých prípadoch, keď volíme presuny žiakov. Ak si škola vyberie preloženie agresora do inej triedy / výchovnej skupiny, mala by sledovať a overovať, či sa žiaci v tomto kolektíve cítia bezpečne. V tomto kontexte môže škola využiť anonymný dotazník. Po určitom čase od stanovenia, že sa jedná o šikanovanie, by sa taktiež malo overiť,  či sa už obeť cíti v škole bezpečne. Dá sa na to využiť kontrolný pohovor s obeťou, ktorý môže uskutočniť niekto z „prešetrovacieho“ tímu, kto tým bude poverený.

Pre rodičov (a ďalšie zodpovedné osoby) obete a agresora:

Rodičia obete

• nezamerať sa len na „vyšetrovanie“, či mu niekto neubližuje, ale poskytovať dieťaťu emočnú podporu (neznamená to prehnane ochraňovať dieťa)
• spolupracovať s odborníkom, ktorého má obeť navštevovať (zabezpečiť a umožniť dieťaťu pravidelnú návštevu odborníka, ak mu to bolo odporúčané),
• spolupracovať so SPODaSK (v prípade potreby)
• poskytnúť škole spätnú väzbu o  spolupráci s odborníkmi (aby sme predišli falošným informáciám o spolupráci, škola má právo žiadať správu z odbornej starostlivosti)
• informovať školu o všetkých zmenách v súvislosti s opatreniami (zmena odborníka, ukončenie spolupráce s odborníkom, zmena v požiadavkách zameraných na ochranu obete, … )
• informovať školu o zmenách v prežívaní a v správaní dieťaťa (nielen pri zhoršení stavu, ale aj pri zlepšení, čo môže prispieť k definitívnemu ukončeniu prípadu šikanovania)

Rodičia agresora 

• absolvovanie tréningu rodičovských zručností (v prípade, že rodič má ťažkosti zvládať svoje dieťa)
• spolupracovať s odborníkom, ktorého má agresor navštevovať (umožniť dieťaťu pravidelnú návštevu odborníka, ak mu to bolo odporúčané),
• spolupracovať so SPODaSK (v prípade potreby)
• poskytnúť škole spätnú väzbu o tejto spolupráci (aby sme predišli falošným informáciám o spolupráci, škola má právo žiadať správu z odbornej starostlivosti)
• informovať školu o všetkých zmenách v súvislosti s opatreniami (zmena odborníka, ukončenie spolupráce s odborníkom, … )
• informovať školu o zmenách v prežívaní a v správaní dieťaťa (nielen pri zhoršení stavu, ale aj pri zlepšení, čo môže prispieť k definitívnemu ukončeniu prípadu šikanovania)

A čo dodať na záver? Ak sú opatrenia uložené, je fajn po čase tento proces aj vyhodnotiť, aby sme vedeli, či nám to pomohlo eliminovať šikanovanie v škole alebo potrebujeme ešte na niečom popracovať. No to už čiastočne zabŕdame aj do témy autoevalvácie preventívnej činnosti v škole.

PaedDr. Alena Mateašíková

V našom článku „Vieme, čo je šikANOvaNIE?“ sme vám priblížili samotný pojem šikanovania, aby sa pod ním nechápal každý agresívny čin. V tomto príspevku sa budeme venovať tomu, čo robiť, ak sa v škole objaví podozrenie na šikanovanie.

Metódy riešenia šikanovania môžeme nájsť aj v novej Smernici č.36/2018 k prevencii a riešeniu šikanovania detí a žiakov v školách a školských zariadeniach. Podľa tejto Smernice odborný postup pri riešení šikanovania navrhuje a zabezpečuje tím zamestnancov.  Zostavuje ho riaditeľ alebo ním poverená osoba (čl.4 ods.1). Ako má tento tím postupovať a čo má robiť je zrejme na každej škole, nakoľko sa to v Smernici bližšie nešpecifikuje. No hneď v ďalšom bode sa dozvedáme, čo by mal (je povinný) urobiť pri zisťovaní a preverení šikanovania riaditeľ alebo ním poverená osoba. Po prečítaní si týchto úloh a povinností môže mať niekto zmätok v tom, kto je teda skutočne ten, kto rieši šikanovanie – riaditeľ (ním poverená osoba) alebo tím zamestnancov?

Skôr, ako načrtneme rozlúsknutie tejto dilemy, sa pozrime len na samotné metódy, ktoré sú v Smernici uvedené. V predchádzajúcom Metodickom usmernení boli načrtnuté stratégie pri vyšetrovaní šikany, ak išlo o agresiu jedného žiaka a aj stratégie vyšetrovania pri skupinovom násilí. V novej Smernici sa tieto stratégie už nerozdeľujú, no samotný zoznam metód sa rozšíril. Konkrétne ide o:

• zabezpečenie bezodkladnej pomoci obetiam a ochrany obetí
• zabezpečenie dozoru v triede, kde sa preveruje šikanovanie
• vykonať opatrenia na zabránenie možnej krivej výpovede agresora jeho izoláciou počas preverovania šikanovania
• preverovať šikanovanie bezodkladne v čase, keď agresor nie je ešte dohodnutý na spoločnej výpovedi s obeťou, svedkami alebo inými osobami, ktoré na šikanovanie upozornili
• zabezpečiť, aby obeť nebola konfrontovaná s agresorom
• zabezpečiť zistenie vhodných svedkov a uskutočniť individuálne rozhovory alebo konfrontačné rozhovory so svedkami
• uchovávať dôkazy pri podozrení na kyberšikanovanie v spolupráci s koordinátorom informatizácie alebo externým expertom
• kontaktovať vo vzťahu k obeti, agresorovi a svedkovi šikanovania

1. zákonných zástupcov
2. osoby, ktoré sa osobne starajú o dieťa
3. zariadenie, v ktorom je žiak umiestnený na základe rozhodnutia súdu
4. zariadenie sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, v ktorom je žiak umiestnený

• kontaktovať miestne príslušné centrum
• zabezpečiť použitie anonymnej dotazníkovej metódy
• viesť písomné záznamy o riešení jednotlivých prípadov šikanovania
• zabezpečiť pri rozhovoroch prítomnosť najmenej dvoch pedagogických zamestnancov alebo odborných zamestnancov
• ohlasovať príslušným útvarom Policajného zboru podozrenie na spáchanie priestupku alebo trestného činy

Aby sme tieto metódy (možno by viac pasovalo označenie postupy) priblížili, uvedieme príklad.

V škole mal byť triedny aktív rodičovského združenia. Triedna učiteľka 5.ročníka prišla do triedy skôr, aby skontrolovala poriadok v triede. Trieda bola čistá, na prvý dojem uprataná a estetická. Len v Simoninej lavici bol zošit. Učiteľka sa rozhodla ho zobrať s predstavou, že po rodičovskom združení ho vráti späť. Keď ho však vytiahla, prečítala si na jeho obale nadpis ZMIJA MIA a vnútri objavila zosmiešňujúci príbeh doplnený kresbami o Mii, Simoninej spolužiačke.  

A čo teraz? To, či skutočne ide o Miu z triedy a šikanovanie si učiteľka ešte netrúfne povedať. Zatiaľ má len svoje podozrenie, že v triede nie je všetko v poriadku. Učiteľka váha, či to povedať rodičom, keď ich bude mať práve v tento deň v škole. No akosi vie, že by vyložila hneď karty na stôl a tým by pokazila celý proces vyšetrovania. Takže sa prikloní k tomu, že informáciu si zatiaľ ponechá pre seba. Rodičom ešte nič neoznámi, no informovať o svojom podozrení musí niekoho v škole – ale koho?

Učiteľka si pamätá z porady, že je nejaká Smernica k šikanovaniu a že aj v Školskom poriadku majú okrem represívnych opatrení súvisiacich so šikanovaním aj celú kapitolu K prevencii a riešeniu šikanovania. Rozhodne sa opätovne si pozrieť tieto dokumenty. Ibaže Smernica nerieši, komu v škole hlásiť podozrenie a v kapitole Školského poriadku, ktorá sa venuje tejto problematike si prečíta len odkaz na Smernicu a skopírované metódy. Takže sa nikam neposunula. Ale to nič. Osloví výchovnú poradkyňu, ktorá už má nejaké skúsenosti.

A ako by to malo byť? Smernica skutočne nejde do takýchto podrobností. Je na vedení školy, aký postup pri oznamovaní uprednostní, môže dokonca k tomu vypracovať aj svoju vlastnú internú smernicu. Ideálne by však bolo, aby v škole bol jeden zamestnanec poverený tým, že sa mu hlási každé podozrenie na šikanovanie a vedie o tom aj záznamy. Môže to byť výchovný poradca, koordinátor prevencie, ale i zástupca. Každopádne by to mal byť niekto, kto vie ako postupovať a čo robiť ďalej.

Informovaním kompetentnej osoby o svojom podozrení neznamená, že triednej učiteľky sa to už ďalej netýka.

Našťastie, učiteľka z nášho prípadu rieši situáciu hneď v daný deň a zdravý rozum jej našepkáva, že potrebuje zabezpečiť aj dôkaz o ubližovaní (hoci nová Smernica uvádza uchovávanie dôkazov len pri podozrení na kyberšikanu).  A tak premýšľa. Ak nevráti zošit do lavice a ponechá si ho, Simona už bude tušiť, že nie je všetko v poriadku a to by znamenalo, že začne ovplyvňovať ostatných, aby ju neprezradili. Tak sa rozhodne urobiť kópiu a aj odfotiť príbeh.

Čas neúprosne letí a učiteľka má na výchovnú poradkyňu ďalšiu otázku. Čo znamená zabezpečiť bezodkladnú pomoc a ochranu obete? V hlave jej víria myšlienky. Zatiaľ máme len podozrenie. Možno zajtra zistíme, že príbeh si vymysleli spoločne dievčatá a obe sa na ňom zabávajú. Zároveň sa pokúša spomenúť si na Miu, ako sa správa na vyučovaní, čo robí cez prestávku. Vie, že Mia je šikovná žiačka, úspešná riešiteľka matematických súťaží a veľká knihomoľka. Cez prestávku sa motá okolo učiteľov alebo si chodí čítať knižku do chodbičky, kde má pohodlné staršie kreslo. Ale skutočne si tam chodí čítať, neuniká náhodou pred niečím a niekým? Nesnaží sa uniknúť od Simony? „O môj bože, takto som si to nikdy nespojila“, ticho zastoná učiteľka.

Čo znamená bezodkladná pomoc a ochrana obetiam?

Obeť očakáva, že sa ubližovanie skončí. Rodičia obete očakávajú, že sa ich dieťa v škole bude cítiť bezpečne a učitelia urobia všetko pre to, aby im nikto neublížil (fyzicky ani psychicky). Z toho dôvodu niektoré školy za najúčinnejšiu ochranu považujú to, že agresor prejde do inej školy. Teda nepekne povedané zbavia sa šikany a presunú ju na inú školu. Podobne aj rodičia obete  za najbezpečnejšie pre svoje dieťa niekedy považujú prestup na inú školu. A problém svojho dieťaťa nedovedú k vyriešeniu, ale k presunu do iného prostredia. Ibaže to je už samotné riešenie, ak vieme, že k šikanovaniu došlo.

Ak však ešte len zisťujeme, či skutočne ide o šikanovanie, tak rýchle zabezpečenie ochrany obete máme najčastejšie v prípadoch, kedy sa ubližovanie deje pred školou alebo po škole. Žiakovi sa dočasne umožní neskorší príchod alebo skorší odchod zo školy, prípadne chodí do a zo školy dočasne iným vchodom. Ak sa ubližuje v škole, posilní sa dozor na miestach, kde k ubližovaniu došlo. Ak sa ubližuje na WC, žiak nemusí čakať na prestávku a má dovolené ísť na WC aj počas hodiny.

Väčšina ubližovania sa však deje v triedach cez prestávku, na čo upozorňuje aj Štátna školská inšpekcia. Vtedy sa posilňuje dozor v triede, čo je samostatný bod v novej Smernici.

V našom prípade, keďže ešte nie je celý odhalený, vieme, že Mia cez prestávky trávi čas pri učiteľoch alebo si číta na chodbe. Zdá sa, že sa Mia naučila ochrániť samú seba. Ako inak ešte môže učiteľka ochrániť Miu?

Umelo hľadať spôsob „technickej“ ochrany, keď ešte nemáme dostatok informácií môže vyznievať dosť čudne. Ak by Simona dostávala na každú prestávku nejaké úlohy (odnes prosím ťa pani zástupkyni toto, pomôž mi prosím ťa s atlasmi, zanes pani vrátničke ….), mohli by sme vzbudiť podozrenie. No každopádne by učitelia mohli začať vytvárať pre Miu podpornú sieť a tou môže byť práve spomínaný tím zamestnancov. Preto pri jeho zostavovaní by v našom prípade bolo potrebné myslieť na to, ktorý pedagóg má k Mii blízko, kto by dokázal s ňou komunikovať (a tým nemyslíme ešte vyšetrovanie) tak, aby nabrala odvahu a chcela sa zdôveriť.

Náš príbeh však pokračuje. Je treba podotknúť, že pri objavení zošita s hanlivým príbehom učiteľka nemala ešte poňatie o rozmere šikany. Nevedela, koľko detí je do ubližovania zapojených. Ani jej nenapadlo, že by mohlo ísť o skupinové násilie (hoci bez bitiek a kopancov), takže je aj pozitívne, že podľa novej Smernice sa učitelia nemusia zaoberať tým, ktorý postup pri vyšetrovaní šikanovania zvoliť.

No azda najpodstatnejšie je, aby sa uskutočnil rozhovor s obeťou. Od nej totiž môžeme získať dôležité informácie a svoje podozrenie na šikanovanie si potvrdiť. Kým v pôvodnom metodickom usmernení bol rozhovor s obeťou jasne deklarovaný, teraz sa zrejme skrýva za „pomocou“ obeti. A tu sa črtá ďalšia otázka ohľadom kompetencií. Kto je v škole kompetentný a kto má komunikačné zručnosti viesť rozhovor so žiakom, o ktorom si myslíme, že je obeťou šikany? Opäť niečo, čo Smernica nerieši. No zato rieši počet pedagogických, či odborných zamestnancov, ktorí tieto rozhovory realizujú. Takže prosím pozor! Podľa novej Smernice má riaditeľ školy zabezpečiť pri rozhovoroch prítomnosť najmenej dvoch pedagogických zamestnancov alebo odborných zamestnancov (čl.4, ods.2, písm l).

Ak by sme túto formuláciu zobrali doslovne a s každým žiakom by viedli rozhovor minimálne dvaja pedagógovia, resp. odborní zamestnanci, vytvorili by sme presilu dospelých. V takom prípade by bolo možné, že aj ten, kto nepácha nič zlé, sa zo strachu môže priznať k tomu, čo ani neurobil. Obeť by zas nemusela byť zdielna na informácie, ako pri jednom dospelákovi. Dôvera medzi viacerými dospelými a jedným dieťaťom sa vytvára ťažšie (hoci mu môžeme tvrdiť, že nám môže dôverovať). Čiastočne si možno vieme predstaviť, keby bol jeden pedagóg v role „vyšetrovateľa“ a jeden v role zapisovateľa, o čom by bolo dieťa oboznámené. Je však možné, že totuto formuláciou sa len chcelo opätovne zvýrazniť to, že na prešetrovaní šikany v škole pracuje tím.

Odpoveď na otázku, kto teda v škole tieto rozhovory uskutočňuje, si musí dať každý riaditeľ sám. Od vedenia sa očakáva, že bude mať v tíme človeka (a podľa novej Smernice ich má mať viac), ktorý má nadobudnuté také komunikačné zručnosti, že bude vedieť viesť citlivý rozhovor. Teda sa nejedná o človeka, ktorý by začal hneď vyčítať Mii, že za všetko, čo sa jej deje, si môže sama svojím správaním, že sa dištancuje od kolektívu a cez prestávky býva sama. Alebo taký, ktorý by jej vyčítal to, že nikomu nič nepovedala a keby za niekým prišla, mohlo sa to vyriešiť skôr.

Pri rozhovore s obeťou sa snažíme zistiť o ubližovaní viac (teda kto jej ubližuje, kedy – popis situácií, akým spôsobom, kto to mohol vidieť, čo robili iní, keď sa toto ubližovanie dialo a podobne), je potrebné vytvoriť s ňou dôveru. Dôležité je pýtať sa aj na to, čo môžeme my ako učitelia urobiť pre jej väčšiu bezpečnosť.

Náš prípad je starší, tak ho uskutočňovala len výchovná poradkyňa. Dozvedela sa, že Mia o príbehu vie. Začalo sa to však tým, že si Simona začala vymýšľať o Mii rôzne klebety. Dievčatám v triede hovorila, že na to, aby mala Mia dobré známky, dostáva dopredu test. Vymýšľala si, že ona videla viackrát Miu ísť do kabinetu po otázky, aby vedela, z čoho ju budú učitelia skúšať a vraj Miiny rodičia podplácajú učiteľov. Od Simony cez prestávky počúvala len to, že keby nemala vypracované testy dopredu, tak by bola nikto a že je hlúpa sprostaňa, ktorá si bude musieť kúpiť aj muža, lebo nikto by ju zadarmo nechcel. Keď sa Mia od tých rečí vzdialila a trávila prestávku na chodbe, Simona začala tvoriť príbeh a vyzývala aj ostatných, aby k nemu niečo vymysleli. Niektorí sa už začali pridávať.   

Tak a už je to vonku. Výchovná poradkyňa získala množstvo informácií (no nie vždy môže byť obeť zdielna tak, ako je to uvedené v tomto prípade a pri dvoch zamestnancoch sa to zdá naozaj menej pravdepodobné). Zatiaľ sme spomenuli len slovnú výpoveď, no bolo by fajn, keby to výchovná poradkyňa s Miou aj spísala na papier. V Smernici sa uvádza v čl.4 ods.2 písm k), že sa vedú písomné záznamy o riešení jednotlivých prípadoch šikanovania, čo však nemusí automaticky znamenať mať výpovede detí zaznačené písomne (podľa niekoho stačí napísať, kedy sa s kým viedol rozhovor a krátke zhrnutie toho, čo sme zistili), no nám sa osvedčilo tieto výpovede mať zaznamenané.

Následne je potrebné nájsť vhodných svedkov. Kedysi na to mohol byť sám jeden zamestnanec. Teraz tým, že prípad rieši tím, môžu svedkov hľadať viacerí z tímu. Môžeme sa na nich pýtať aj obete (kto podľa nej mohol vidieť ubližovanie, počuť tie zosmiešňujúce a urážlivé slová, klebety). S nimi sa rozpráva o tom, čo videli, počuli smerom k obeti. So svedkami môžeme hovoriť najprv individuálne a ak sú ich výpovede rôznorodé, môžeme ich v rámci ďalšieho rozhovoru konfrontovať. Týmito rozhovormi môžeme zistiť ďalšie cenné informácie o šikane.

Pri hľadaní svedkov je však niekedy náročné určiť, kto je len nezainteresovaný svedok (akýsi tichý pozorovateľ). Niektorí svedkovia môžu byť aj podporovatelia agresora a vtedy hrozí, že títo budú informovať agresora o tom, že sa niečo deje a ochraňovať ho. Výpovede svedkov by mali byť tiež zaznamenané písomne.

Ako posledný z rozhovorov sa uskutočňuje rozhovor s agresorom. Zaujímavé riešenie ponúka nová Smernica, kde sa uvádza ako opatrenie na zabránenie možnej krivej výpovede agresora jeho izoláciou počas preverovania šikanovania (čl.4, ods.2 písm.c). Toto opatrenie bolo uvedené aj v starom metodickom usmernení, ale pri skupinovom násilí, aby sme agresorov od seba izolovali z toho dôvodu, aby sa nedohodli na spoločnej výpovedi (znamenalo to, že každý agresor sa vypočúval zvlášť). Čo v súčasnom znení táto „izolácia“ agresora presne znamená, sme sa pýtali odborníkov zo stránky www.prevenciasikanovania.sk, ktorú odporúča Ministerstvo už niekoľko rokov v Pedagogicko-organizačných pokynoch. Tu je ich odpoveď:

 „Izolácia agresora znamená, že sa zabráni agresorovi, aby pokračoval v útoku na obeť tým, že sa fyzicky odvedie do iného priestoru, v RDD majú na to ochrannú miestnosť, ale v bežnej škole je to napr. do kabinetu triedneho učiteľa, alebo priamo k psychológovi, ak ho škola má, alebo výchovnému poradcovi, príp. vedeniu školy. To vytvorí priestor na to, aby bola vkľude vypočutá obeť aj svedkovia. Ideálne je, ak ten, u koho je agresor, vie zahájiť vyšetrovanie agresora, ak tak nie je, dobrú skúsenosť mám s tým, že necháme agresora, aby napísal, čo sa stalo a príslušný pedagóg je tam len ako dozor.“ (Prevozňáková, 2018)

Po tejto odpovedi nám síce je jasnejšie, čo znamená izolácia agresora, ale zároveň sa touto odpoveďou ničí samotný postup vyšetrovania, nakoľko vieme, že s agresorom sa bavíme na záver celého procesu. Samotná izolácia však nahráva tomu, že obeť nemôže byť konfrontovaná s agresorom, čo je určitá zásada, či podmienka (podľa Smernice metóda) vedenia rozhovorov s protagonistami šikanovania.

Pri rozhovore s agresorom, by sme mali mať už  množstvo informácií, ktoré sme získali od obete, či svedkov. Agresor nevie, čo všetko vieme my. Opäť však upriamime pozornosť na komunikačné zručnosti pedagóga, ktorý tento rozhovor uskutočňuje. Rozhovor nevedieme štýlom obviňovania, kázania a trestania. Snažíme sa odmietnuť čin, nie dieťa. Pri týchto rozhovoroch sa často zistí aj motív ubližovania. Napríklad zistíme, že agresor ubližoval preto, že sám nedokáže zvládať určité životné okolnosti. Niektoré deti ubližujú zo závisti, niektoré z potreby poukázať na nedokonalosť druhých, aby ony vyzneli ako lepší alebo aj zo zranenia z ukončeného kamarátstva. Prípadne sú i takí, ktorí sú obeťou rodičovskej výchovy a presadzovanie moci a sily im pripadá ako normálne. Hoci agresorove činy nie sú na schválenie, aj ich život je naplnený nejakou traumou alebo nedostatočnou zrelosťou zvládať ťažké životné situácie. A tak niekedy (najmä u menších žiakov) by sme skôr ako na potrestanie mali myslieť na to, že agresor sa potrebuje naučiť zvládať takéto situácie, aby nereagoval nevhodným spôsobom.

Pre niekoho to už môže byť dlhé čítanie. No ešte úplne nekončíme, nakoľko sme nespomenuli ďalšie body zo zoznamu metód. Napríklad to, že riaditeľ školy má kontaktovať vo vzťahu k obeti, agresorovi a svedkovi šikanovania:

1. zákonných zástupcov
2. osoby, ktoré sa osobne starajú o dieťa
3. zariadenie, v ktorom je žiak umiestnený na základe rozhodnutia súdu
4. zariadenie sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, v ktorom je žiak umiestnený

Radšej ako o metóde riešenia šikanovania, by sme hovorili o poskytovaní informácií (možno až povinnosti poskytovať informácie). Kto pozná predchádzajúce metodické usmernenie, si určite všimol, že v tomto zozname pribudli inštitúcie, ktoré majú byť informované.

Ak sa niekto pýta na to, kedy ich má škola kontaktovať – na začiatku vyšetrovania alebo až po ukončení, keď bude jasné, že ide o šikanovanie a škola bude mať návrhy na opatrenia?,

tak zo Smernice dávame do pozornosti čl.7 ods.1 , kde sa uvádza, že už pri podozrení na šikanovanie riaditeľ školy, koordinátor prevencie, výchovný poradca a ďalší pedagogickí a odborní zmestnanci spolupracujú s rodinou obete a s rodinou agresora.

V tomto bode sa líšime od našich susedov, nakoľko v Čechách škola podľa ich metodického postupu nikdy nepozýva rodičov protagonistov šikany, ak ešte šikanu nemá prešetrenú. Upozorňujú však, že úlohou je informovať rodičov o zisteniach a záveroch školy a dohodnúť sa na ďalších opatreniach.

Je otázne, ako do celého prešetrovania rodičia zasiahnu. Poznáme prípady, kedy rodičia prehnane ochraňujú prešľapy svojich detí a hľadajú vinu skôr v obeti a jej precitlivelosti. Korektné by bolo plošne všetkým rodičom na začiatku školského roku oznámiť, ako bude škola postupovať pri podozrení na šikanovanie (hovorí o tom aj čl.3 ods.5 písm. g) a v prípade, že k nejakému podozreniu dôjde, že ich bude informovať o výsledkoch a navrhovaných opatreniach. Zároveň by sme mali zdôrazniť, že je vhodné vyvarovať sa spoločnému stretnutiu rodičov obete a agresora.

Ďalej škola kontaktuje miestne príslušné centrum (CPPPaP). Za akým účelom, sa však zo Smernice nedozvedáme. Kedysi odborní zamestnanci CPPPaP uskutočňovali najmä intervenčné programy pre celé kolektívy, v ktorých sa vyskytla šikana, o čom je zmienka aj v rámci opatrení v danej Smernici (čl.5, ods.1, písm.b) alebo pracovali individuálne s obeťou šikany a agresorom. No v poslednom období školy požadovali od odborných zamestnancov CPPPaP aj pomoc pri objasňovaní šikany. V niektorých prípadoch potrebovali pomoc pri vedení rozhovorov jednak na zabezpečenie nestrannosti a jednak kvôli komunikačným zručnostiam. V iných prípadoch zas chceli mať istotu, že obeť si nevymýšľa a prežíva emočné zranenie (sú známe totiž aj prípady, kedy sa deti spoločne bavia a robia si srandičky, čo sa dospelým zdá byť drsné a zrazu jedno dieťa začne tvrdiť, že mu tie srandičky ubližujú).

To, či je úlohou CPPPaP poskytovať pomoc pri objasňovaní šikany alebo až po ukončení vyšetrovania zo strany školy nie je doriešené. Nazdávame sa, že pre spokojnosť školy a pohodu v kolektíve môžu byť odborní zamestnanci CPPPaP nápomocní aj pri zisťovaní, či sa jedná o šikanovanie alebo nie. Majú totiž tiež svoje metódy, ako zistiť, či sa jedná o konfliktný kolektív (ubližujú si navzájom viaceré deti) alebo ide v triede už o šikanovanie.

Ďalšou alternatívou môže byť, že po rozhovore s obeťou  „prešetrovací“ tím vyhodnotí, či sa jedná o počiatočné štádiá šikanovania (ostrakizmus, fyzická agresia a pritvrdzovanie manipulácie), ktoré by mohla škola zvládnuť prešetriť aj sama alebo ide už o vytvorenie jadra až po dokonalú šikanu, kedy bude potrebovať pomoc odborníkov CPPPaP. Podobné rozlišovanie toho, či prešetruje šikanu škola alebo odborníci, majú aj v Čechách.

Do tretice má škola ohlásiť príslušným útvarom Policajného zboru podozrenie na spáchanie priestupku alebo trestného činu (čl.4 ods.2 písm.m). Hoci s pojmom šikanovanie sa v trestnom poriadku nestretneme, jednotlivé spáchané činy (ublíženie na zdraví, vydieranie, nebezpečné vyhrážanie atď.) je možné už v ňom nájsť. Niektoré činy môžu zas napĺňať skutkovú podstatu priestupku proti občianskemu spolunažívaniu alebo priestupku proti majetku. V takýchto prípadoch je potrebné ohlásiť svoje zistenia a podozrenie Policajnému zboru. Na uvedené upozorňuje aj čl.6 ods1. , v ktorom je doplnené, že riaditeľ školy je povinný oznámiť orgánom činným v trestnom konaní podozrenie, že žiak sa dopustil šikanovania (písm. a) Pre niektorých môže táto formulácia vyvolať zmätok. Vieme totiž, že škola každé podozrenie prešetruje, hoci ešte na začiatku nevie, či sa naozaj jedná o šikanovanie. Má teda škola oznámiť úplne každé podozrenie, hoci ešte nemá svoj záver? V tejto veci sa pokúšame aj my zíkať overené informácie. Navyše v tomto čl.6 ods.2. dopĺňa riaditeľovi školy povinnosť toto podozrenie oznámiť aj orgánom sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately (písm a). Okrem toho je riaditeľ povinný tejto inštitúcii oznámiť aj skutočnosti, ktoré ohrozujú obeť, agresora alebo svedkov (písm b) a opatrenia, ktoré prijal (písm.c). Keďže sa v daných formuláciách neobjavuje stanovená lehota, je možné domnievať sa, že ide o bezodkladné nahlasovanie.

A teraz pred koncom ešte spomenieme jeden bod a to použitie anonymnej dotazníkovej metódy. O tejto metóde sa dozvedáme ku koncu zoznamu použitých metód. Získať informácie o dianí v triede formou anonymného dotazníka by sme mohli aj skôr. Ale to by sme skôr hovorili o anonymnom dotazníku ako o preventívnej stratégii. Pravidelné monitorovanie (v rámci prevencie) atmosféry v triede/škole má svoje opodstatnenie. No nemáme tým na mysli pravidelnosť „raz ročne“, pretože to pripomína monitoring z povinnosti a nie zo záujmu. Či majú triedni učitelia záujem zisťovať atmosféru triedy takýmto spôsobom pravidelne je skôr otázka na nich. V kontexte vyšetrovania šikany by sa však dal anonymný dotazník použiť na rýchle zozbieranie údajov od žiakov.

Tak sme do dopracovali na záver. Pre tých, ktorí sa dočítali až sem (a aj pre tých, ktorí chcú len rýchly prehľad, či návod) prinášame stručné zhrnutie, čo robiť, keď máme podozrenie na šikanu:

Tak snáď sa nám čiastočne podarilo vniesť poriadok a dať akúsi navigáciu, ktorú škola môže využiť pri tvorbe kapitol a smerníc k šikanovaniu alebo k projektom bezpečného prostredia. Ak sme na niečo zabudli a chcete sa opýtať alebo urobiť pre kolegov seminár k tejto téme, kontaktujte nás.

Takisto nás poteší, ak nám napíšete svoje postrehy na tento článok. Bol pre vás prínosný?

Literatúra:

KOPÁNYIOVÁ, A. – MATULA,Š. 2002. Šikanovanie v základných a stredných školách. In: Pedagogické spektrum, 2002, roč.11, č.1-2, s.27-31.

Metodické usmernenie č.7/2006-R k prevencii a riešeniu šikanovania žiakov v školách a školských zariadeniach, MŠ SR, 2006

Smernica č.36/2018 k prevencii a riešeniu šikanovania detí a žiakov v školách a školských zariadeniach, MŠVVaŠ SR, 2018

Správa o stave bezpečnosti školského prostredia a prevencie negatívnych javov v správaní žiakov v základnej škole v školskom roku 2013/2014. Štátna školská inľpekcia. Dostupné na https://www.ssiba.sk/admin/fckeditor/editor/userfiles/file/Dokumenty/SPRAVY/2014/121_ZS_UZP_BOZ_13_14_sprava.pdf

Metodický pokyn ministryne školství, mládeže a tělovýchovy k prevenci a řešení šikany ve školách a školských zařízeních, 2016

PaedDr. Alena Mateašíková

Janka prišla zo školy domov a s plačom sa posťažovala mame, že ju spolužiak kopol do nohy. Mama nežiadala od dcéry popis celej situácie. Stačilo jej počuť, že niekto ublížil jej dcére. Od prvého dňa, ako šla Janka do školy, sa obávala, aby sa jej dcéra nestala obeťou šikany. „A už je to tu“, povedala si.

Skutočne môžeme tento kop nazvať aj šikanou?

Definovaním toho, čo je šikanovanie, sa zaoberajú viaceré odborné publikácie. Aby to bolo jasnejšie aj pre učiteľov, Ministerstvo školstva vypracovalo k problematike šikanovania Metodické usmernenie č.7/2006-R. Malo svoje slabé miesta, tak sme sa po rokoch dočkali novej Smernice č.36/2018 k prevencii a riešeniu šikanovania detí a žiakov v školách a školských zariadeniach.

To, že pod šikanovaním rozumieme správanie žiaka, ktorého úmyslom je ublíženie,  ohrozenie alebo zastrašovanie iného žiaka, bolo jasne zadefinované aj v prvom dokumente. Mierna zmena však nastala v chápaní použitia násilia. Kedysi bolo jasnou hranicou medzi agresívnym správaním a šikanou to, že pri šikanovaní šlo o opakované útoky. V novej Smernici sa už uvádza, že pod šikanou sa rozumie spravidla opakovaný útok voči žiakovi (skupine žiakov), ktorí sa z rôznych dôvodov nevedia alebo nemôžu účinne brániť. To, že ide o opakované útoky sa vylúčilo aj pri definovaní podstatných znakov šikanovania (Čl.2 ods 2).  Táto zmena formulácie v definovaní šikanovania môže školám, ale i odborným zamestnancom školských zariadení priniesť neistotu k stanoveniu jasného záveru, či sa jedná o šikanovanie alebo nie. Kým rodičia môžu tlačiť na školu, že opakovanie útokov už nie je typickým znakom šikanovania, školy budú mať viac práce s objasňovaním a obhajobou, prečo sa nazdávajú, že niektoré agresívne činy nehodnotia ako šikanu. Povestné tvrdenie, že jednorazový útok nie je šikana sa touto nešťastnou formuláciou akosi vytráca.

V snahe mať čo najobjektívnejší pohľad na problematiku sme kontaktovali aj odborníkov  zo stránky www.prevenciasikanovania.sk, ktorých spomína MŠVVaŠ SR v POP už niekoľko rokov. Ich vysvetlenie je nasledovné:

“Čo sa týka definície, stále platí, že ide o opakované útoky, slovo spravidla je tam preto, že ak do obdobia vážneho útoku nebolo nič zaznamenané, lebo obeť to neavizovala, ale náznaky šikany už boli skryté a ak ide o mimoriadne agresívny útok s cieľom ublížiť, tak to treba vyhodnotiť ako šikanu aj po prvom zaznamenanom incidente” (Prevozňáková,2018)

Vieme, že šikanovanie má svoje fázy a často sa zistí až po určitom období. To, že obeť okoliu nič neavizuje, však neznamená, že k ubliživaniu nedochádza. Pri poctivom prešetrovaní zistíme, že ide o opakované ubližovanie. Závažná zmena nastáva v tom, že aj niektoré jednorazové útoky sa budú vyhodnocovať ako šikana

Aby sme sa nevenovali len frekvencii ubližovania, pozrime sa aj na ďalšie podstatné znaky šikanovania, ako ich uvádza aj nová Smernica:

1. a) úmysel ublížiť druhému fyzicky alebo psychicky,
2. b) agresia jedného žiaka alebo skupiny žiakov,
3. c) prevaha agresora alebo skupiny agresorov nad obeťou.

ÚMYSELNÉ ubližovanie: Predstavme si, že sa cez prestávku v triede naháňa partia chalanov. Jeden z nich pritom narazí do lavice a zhodí spolužiačke peračník. Jeho cieľom nebolo zhodiť peračník a ani ubližovať spolužiačke, ktorej peračník patrí. Takéto konanie nemôžeme označiť za šikanu. Tu je skôr potrebné pracovať s triednymi pravidlami a hovoriť o tom, ako sa správať počas prestávky, aby nedochádzalo k ubližovaniu.

Iné by bolo, keby k danému dievčaťu chlapec pribehol zámerne a jeho úmyslom by bolo, zhodiť jej peračník a ešte by aj čakal, kedy sa rozplače. Alebo keby ju ponížil tak, že by jej  peračník zobral a dal na miesto, ktoré ju ešte viac strápni (napríklad do koša alebo na chlapčenské WC).

Pre niekoho je ten rozdiel jasný. Nájdu sa však i takí, ktorí budú tvrdiť, že ide len o také naťahovanie sa, robenie si žartíkov a druhá strana je akási precitlivelá a nerozumie srande. Pre niekoho to však už sranda nie je, navyše sa na tom skutočne nezabáva. A to by sme mohli považovať za akýsi rozlišovací prvok v tom, čo je šikana a čo nie.

AGRESIA jedného žiaka alebo skupiny žiakov: To, že pri šikanovaní ide o agresívny čin a útočníkom je buď jeden žiak alebo skupina žiakov by malo byť jasné. No ako už bolo naznačené – na to, aby sme mohli agresívny čin označiť za šikanu, musí sa preukázať, že ide o úmyselné ubližovanie. A navyše ide o agresiu, ktorá je namierená voči niekomu. Teda trieskanie dverami, búchanie päsťou do lavice, hoc ide o agresívne správanie, za šikanovanie nepovažujeme.

PREVAHA AGRESORA NAD OBEŤOU: V predchádzajúcom Metodickom usmernení bola táto prevaha označená ako nevyrovnaný pomer síl. Tento znak sa na prvý pohľad zdá byť zrozumiteľný. Najčastejšie ubližuje starší mladšiemu, zdravý chorému, silnejší slabšiemu alebo aj piati jednému. Je evidentné, že agresor sa cíti mocnejší ako obeť. Prevaha sa týka nielen fyzickej stránky, ale môže ísť aj o pocit lepšieho sociálneho statusu a podobne .

Tu potrebujeme upozorniť na fakt, že tento znak si niektorí zamieňajú.

V školách sa často stretávame s tým, že je v nej agresívny žiak, ktorý ubližuje viacerým. Nemá vytýčenú jednu obeť, ale situačne ublíži komukoľvek. V priebehu dňa niekomu hrubo vynadá, lebo dotyčný stihol odovzdať písomku skôr ako on, ďalšieho potkne, aby mu zabránil byť prvý v rade, iného pritlačí k dverám, aby si zapamätal, kto vstupuje do triedy prvý a napokon stihne pourážať a ponížiť aj dievčatá. Jeden žiak má takto za jeden deň niekoľko incidentov a zakaždým je obeťou jeho násilného správania niekto iný. Mnohí žiaci, ktorí si raz zažili na vlastnej koži jeho hrubú silu, sa ho začali báť a niekedy majú strach aj tí, ktorí jeho násilné správanie videli. Keďže nejde o jednoznačný úmysel ubližovať niekomu konkrétnemu a nepomer síl je v takomto prípade obrátený (ubližuje jeden viacerým), o šikanovaní by sme nemali hovoriť. Tu ide o agresívneho žiaka. Dalo by sa namietať, že tento žiak má určitú prevahu. No pokiaľ nemá na muške niekoho konkrétneho, komu by neustále chcel strpčovať život v škole a ukazovať mu svoju moc, tak nám na potvrdenie šikany chýba jeho úmysel.

Možno sa to niekomu zdá nespravodlivé. Veď je evidentné, že sa ho deti boja. Áno, ale mnohé majú strach už po jednom zážitku s týmto žiakom. Majú podobnú skúsenosť, ako človek, ktorého raz napadol pes a odvtedy sa bojí psov alebo ako žena, ktorú niekto prepadol a zrazu sa bojí ísť sama von. Takáto až traumatická skúsenosť s agresívnym žiakom nie je príjemná a zanecháva stopy. Bohužiaľ, takýchto žiakov, ktorí sa agresívne správajú  k svojmu okoliu je v škole viac ako skutočnej šikany.

No pozor! Súčasná definícia šikanovania v novej Smernici a ako to je vidieť aj z odpovede pani Prevozňákovej, umožňuje vyhodnotiť takúto agresiu ako šikanovanie, len sa musí preukázať aj to, že ide o zámerné ubližovanie. Ak sa nepotvrdí, že ide o zámer ublížiť, ide o agresívny čin, ale nie o šikanu. To, že nejde o šikanu neznamená, že takéhoto žiaka prehliadame a dovolíme mu páchať v škole násilie. Práve naopak. Musíme sa postarať o to, aby sa jeho agresívne správanie nezmenilo na šikanu.

Zdalo by sa, že to už môže byť niektorým jasnejšie.

Na zopakovanie dáme príklad. Škola rieši agresívny útok žiaka voči jeho spolužiačke, ktorú kopol na schodoch. Ona neudržala rovnováhu a spadla. Dievčina má zlomenú ruku.  Jej rodičia hovoria o zámernom ublížení až tvrdej šikane a od školy požadujú, aby potrestala vinníka.

Tak ide o agresívneho žiaka alebo už o šikanu? Ak by šlo o agresívneho žiaka, tak by si aj učitelia všimli jeho agresívne správanie voči žiakom. Nič podozrivé však nezaznamenali. Žiaka vnímali skôr ako samotára a vedeli, že ho vychováva iba mama. Ich ekonomická situácia nebola najlepšia. Pri rozhovoroch s deťmi sa zistilo, že ten chalan bol pre nich dosť „divný“. Nemal kamaráta, desiatu mal málokedy, nosil oblečenie, ktoré už dávno vyšlo z módy a častejšie bolo cítiť z neho cigaretový pach. No niektorí si všimli, že dievčina ho často niečím provokovala. Niekedy ho oslovovala hanlivými prezývkami, inokedy zosmiešnila jeho oblečenie a porovnávala ho s bezdomovcami alebo sa mu posmievala za jeho slabší prospech. V ten deň, keď sa chalan už nezdržal, si dovolila povedať niečo vulgárne aj na jeho mamu. To už nedokázal ignorovať. Na jej slovné provokácie do tohto dňa nereagoval, nikomu sa nesťažoval, iba ticho trpel. No svoju mamu potreboval obrániť. Tá si nezaslúžila, aby sa o nej niekto vyjadroval tak vulgárne. Voči slovám, ktoré počul, sa agresívne bránil.

Ak by sme vyhodnotili správanie chlapca ako mimoriadne agresívny útok s cieľom ublížiť, je možné, že by podľa novej Smernice dostal nálepku agresor šikany. No poznajúc celý prípad, to takto nemôžeme ukončiť.

Niekomu už mohlo napadnúť, že chlapec nie je agresor, ale skôr obeť. Prípad však ešte neuzatvárame, povieme si k nemu viac.  Jeho agresívne správanie bolo jednorazové a navyše bolo aj vyprovokované. Ak sa vrátime k prvotnému Metodickému usmerneniu, tak v ňom nenájdeme, že pri šikanovaní ide o nevyprovokované ubližovanie. No ani v novej Smernici sa tento znak na potvrdenie šikanovania nespomína. Niektoré staršie definície šikanovania ho však uvádzajú, napríklad aj Kopányiová s Matulom v Pedagogickom spektre v roku 2002, teda ešte skôr ako vyšlo prvé Metodické usmernenie z dielne Ministerstva školstva. O čo ide?

NEVYPROVOKOVANÉ ubližovanie: Agresora pri šikane k ubližovaniu obeti nikto nevyprovokoval. Od detí v triedach však často počuť, že sa agresívne správali preto, lebo ich k tomu druhí vyprovokovali. Odlíšiť agresívny prejav, ktorý je obrannou reakciou na určitý podnet, od šikanovania je dôležité. Ak by sme to totiž nerobili, tak by sme väčšinou trestali len tých, ktorí nezvládnu agresívne správanie voči svojej osobe a skutoční agresori by boli bez povšimnutia. Len škoda, že sa to v Smernici neuvádza.

A teraz sa vráťme k myšlienke, že chlapec je obeťou šikany. Verbálne útoky smerom k chlapcovi majú naozaj charakter šikanovania. Navyše dievča k tomuto ubližovaniu nikto nenútil, ona sama mala jasný zámer ubližovať a presadzovať svoju moc, pričom jej konanie sa aj opakovalo.

Takže už vieme, že nejde ani o agresívneho chlapca, ktorý ubližuje kde komu. On sa len neprimerane (agresívne) bránil voči verbálnym útokom. Odborníci by možno zhodnotili, že to práve dievčina je agresorka a šikanovala chlapca. No tu prichádza k rozuzleniu a definitívnemu záveru ďalšia rana. Rodičia dievčiny s ich právnikom by poukazovali a trvali na tom, že ten, komu je ubližované, sa nevie alebo nedokáže brániť. A on sa predsa bránil a dokonca dievčine pritom spôsobil zranenie, o čom majú aj lekárske potvrdenie. A skutočne, definícia šikany zo Smernice (rovnako to bolo aj v pôvodnom Metodickom usmernení) má toto zakončenie.

Samotné dokazovanie, či ide o šikanu alebo nie a kto je agresor a kto obeť môže byť v takýchto prípadoch fuškou. Kým jedna strana by tvrdila, že šlo o jasné šikanovanie zo strany dievčiny, kam spadajú urážlivé prezývky, nadávky, posmech, ako to je uvedené aj v Smernici, druhá strana by argumentovala tým, že podľa tohto dokumentu sa ten, komu je ubližované, nevie alebo nedokáže brániť a to z rôznych príčin. A navyše ublíženie na zdraví s jasným zámerom dievčaťu ublížiť zhoršuje situáciu pre chalana, lebo v Smernici sa neuvádza, že pri šikanovaní má ísť o nevyprovokované správanie.

Niekedy v snahe zachovať si ako-takú sebaúctu, dokážu deti zmobilizovať sily a ochrániť sa, i keď nie vhodným spôsobom. Môže to pripomínať prípady domáceho násilia, kedy žena po čase v sebaobrane zabila muža tyrana. Povie sa, že konala v sebaobrane. Takže by sa dalo povedať aj o žiakovi z nášho prípadu, že konal v sebaobrane, lebo ho dievčina šikanovala.

Preto by sme v definícii šikanovania viac poukázali na to, že ide o nevyprovokované správanie a obeť emočne trpí a menej sledovali a dokazovali, či sa obeť vedela alebo nemohla účinne brániť. Ak povieme, že obeť emočné trpí nemusí ísť len o prežívanie strachu z agresora, ale i o bezmocnosť, smútok, či hnev. Hoci nemáme röntgenové oči a nevidíme dovnútra žiakov, oni nám o svojom prežívaní dávajú informáciu prostredníctvom správania. Takže je treba mať oči otvorené a sledovať každú zmenu v správaní, ktorá sa u žiaka vyskytne. Čo ak je za tým práve šikana?

Literatúra:

KOPÁNYIOVÁ, A. – MATULA,Š. 2002. Šikanovanie v základných a stredných školách. In: Pedagogické spektrum, 2002, roč.11, č.1-2, s.27-31.

Metodické usmernenie č.7/2006-R k prevencii a riešeniu šikanovania žiakov v školách a školských zariadeniach, MŠ SR

Smernica č.36/2018 k prevencii a riešeniu šikanovania detí a žiakov v školách a školských zariadeniach, MŠVVaŠ SR