Vieme, čo je šikANOvaNIE?

PaedDr. Alena Mateašíková


Janka prišla zo školy domov a s plačom sa posťažovala mame, že ju spolužiak kopol do nohy. Mama nežiadala od dcéry popis celej situácie. Stačilo jej počuť, že niekto ublížil jej dcére. Od prvého dňa, ako šla Janka do školy, sa obávala, aby sa jej dcéra nestala obeťou šikany. „A už je to tu“, povedala si.

Skutočne môžeme tento kop nazvať aj šikanou?

Definovaním toho, čo je šikanovanie, sa zaoberajú viaceré odborné publikácie. Aby to bolo jasnejšie aj pre učiteľov, Ministerstvo školstva vypracovalo k problematike šikanovania Metodické usmernenie č.7/2006-R. Malo svoje slabé miesta, tak sme sa po rokoch dočkali novej Smernice č.36/2018 k prevencii a riešeniu šikanovania detí a žiakov v školách a školských zariadeniach.

To, že pod šikanovaním rozumieme správanie žiaka, ktorého úmyslom je ublíženie,  ohrozenie alebo zastrašovanie iného žiaka, bolo jasne zadefinované aj v prvom dokumente. Mierna zmena však nastala v chápaní použitia násilia. Kedysi bolo jasnou hranicou medzi agresívnym správaním a šikanou to, že pri šikanovaní šlo o opakované útoky. V novej Smernici sa už uvádza, že pod šikanou sa rozumie spravidla opakovaný útok voči žiakovi (skupine žiakov), ktorí sa z rôznych dôvodov nevedia alebo nemôžu účinne brániť. To, že ide o opakované útoky sa vylúčilo aj pri definovaní podstatných znakov šikanovania (Čl.2 ods 2).  Táto zmena formulácie v definovaní šikanovania môže školám, ale i odborným zamestnancom školských zariadení priniesť neistotu k stanoveniu jasného záveru, či sa jedná o šikanovanie alebo nie. Kým rodičia môžu tlačiť na školu, že opakovanie útokov už nie je typickým znakom šikanovania, školy budú mať viac práce s objasňovaním a obhajobou, prečo sa nazdávajú, že niektoré agresívne činy nehodnotia ako šikanu. Povestné tvrdenie, že jednorazový útok nie je šikana sa touto nešťastnou formuláciou akosi vytráca.

V snahe mať čo najobjektívnejší pohľad na problematiku sme kontaktovali aj odborníkov  zo stránky www.prevenciasikanovania.sk, ktorých spomína MŠVVaŠ SR v POP už niekoľko rokov. Ich vysvetlenie je nasledovné:

“Čo sa týka definície, stále platí, že ide o opakované útoky, slovo spravidla je tam preto, že ak do obdobia vážneho útoku nebolo nič zaznamenané, lebo obeť to neavizovala, ale náznaky šikany už boli skryté a ak ide o mimoriadne agresívny útok s cieľom ublížiť, tak to treba vyhodnotiť ako šikanu aj po prvom zaznamenanom incidente” (Prevozňáková,2018)

Vieme, že šikanovanie má svoje fázy a často sa zistí až po určitom období. To, že obeť okoliu nič neavizuje, však neznamená, že k ubliživaniu nedochádza. Pri poctivom prešetrovaní zistíme, že ide o opakované ubližovanie. Závažná zmena nastáva v tom, že aj niektoré jednorazové útoky sa budú vyhodnocovať ako šikana

Aby sme sa nevenovali len frekvencii ubližovania, pozrime sa aj na ďalšie podstatné znaky šikanovania, ako ich uvádza aj nová Smernica:

  1. a) úmysel ublížiť druhému fyzicky alebo psychicky,
  2. b) agresia jedného žiaka alebo skupiny žiakov,
  3. c) prevaha agresora alebo skupiny agresorov nad obeťou.

ÚMYSELNÉ ubližovanie: Predstavme si, že sa cez prestávku v triede naháňa partia chalanov. Jeden z nich pritom narazí do lavice a zhodí spolužiačke peračník. Jeho cieľom nebolo zhodiť peračník a ani ubližovať spolužiačke, ktorej peračník patrí. Takéto konanie nemôžeme označiť za šikanu. Tu je skôr potrebné pracovať s triednymi pravidlami a hovoriť o tom, ako sa správať počas prestávky, aby nedochádzalo k ubližovaniu.

Iné by bolo, keby k danému dievčaťu chlapec pribehol zámerne a jeho úmyslom by bolo, zhodiť jej peračník a ešte by aj čakal, kedy sa rozplače. Alebo keby ju ponížil tak, že by jej  peračník zobral a dal na miesto, ktoré ju ešte viac strápni (napríklad do koša alebo na chlapčenské WC).

Pre niekoho je ten rozdiel jasný. Nájdu sa však i takí, ktorí budú tvrdiť, že ide len o také naťahovanie sa, robenie si žartíkov a druhá strana je akási precitlivelá a nerozumie srande. Pre niekoho to však už sranda nie je, navyše sa na tom skutočne nezabáva. A to by sme mohli považovať za akýsi rozlišovací prvok v tom, čo je šikana a čo nie.

AGRESIA jedného žiaka alebo skupiny žiakov: To, že pri šikanovaní ide o agresívny čin a útočníkom je buď jeden žiak alebo skupina žiakov by malo byť jasné. No ako už bolo naznačené – na to, aby sme mohli agresívny čin označiť za šikanu, musí sa preukázať, že ide o úmyselné ubližovanie. A navyše ide o agresiu, ktorá je namierená voči niekomu. Teda trieskanie dverami, búchanie päsťou do lavice, hoc ide o agresívne správanie, za šikanovanie nepovažujeme.

PREVAHA AGRESORA NAD OBEŤOU: V predchádzajúcom Metodickom usmernení bola táto prevaha označená ako nevyrovnaný pomer síl. Tento znak sa na prvý pohľad zdá byť zrozumiteľný. Najčastejšie ubližuje starší mladšiemu, zdravý chorému, silnejší slabšiemu alebo aj piati jednému. Je evidentné, že agresor sa cíti mocnejší ako obeť. Prevaha sa týka nielen fyzickej stránky, ale môže ísť aj o pocit lepšieho sociálneho statusu a podobne .

Tu potrebujeme upozorniť na fakt, že tento znak si niektorí zamieňajú.

V školách sa často stretávame s tým, že je v nej agresívny žiak, ktorý ubližuje viacerým. Nemá vytýčenú jednu obeť, ale situačne ublíži komukoľvek. V priebehu dňa niekomu hrubo vynadá, lebo dotyčný stihol odovzdať písomku skôr ako on, ďalšieho potkne, aby mu zabránil byť prvý v rade, iného pritlačí k dverám, aby si zapamätal, kto vstupuje do triedy prvý a napokon stihne pourážať a ponížiť aj dievčatá. Jeden žiak má takto za jeden deň niekoľko incidentov a zakaždým je obeťou jeho násilného správania niekto iný. Mnohí žiaci, ktorí si raz zažili na vlastnej koži jeho hrubú silu, sa ho začali báť a niekedy majú strach aj tí, ktorí jeho násilné správanie videli. Keďže nejde o jednoznačný úmysel ubližovať niekomu konkrétnemu a nepomer síl je v takomto prípade obrátený (ubližuje jeden viacerým), o šikanovaní by sme nemali hovoriť. Tu ide o agresívneho žiaka. Dalo by sa namietať, že tento žiak má určitú prevahu. No pokiaľ nemá na muške niekoho konkrétneho, komu by neustále chcel strpčovať život v škole a ukazovať mu svoju moc, tak nám na potvrdenie šikany chýba jeho úmysel.

Možno sa to niekomu zdá nespravodlivé. Veď je evidentné, že sa ho deti boja. Áno, ale mnohé majú strach už po jednom zážitku s týmto žiakom. Majú podobnú skúsenosť, ako človek, ktorého raz napadol pes a odvtedy sa bojí psov alebo ako žena, ktorú niekto prepadol a zrazu sa bojí ísť sama von. Takáto až traumatická skúsenosť s agresívnym žiakom nie je príjemná a zanecháva stopy. Bohužiaľ, takýchto žiakov, ktorí sa agresívne správajú  k svojmu okoliu je v škole viac ako skutočnej šikany.

No pozor! Súčasná definícia šikanovania v novej Smernici a ako to je vidieť aj z odpovede pani Prevozňákovej, umožňuje vyhodnotiť takúto agresiu ako šikanovanie, len sa musí preukázať aj to, že ide o zámerné ubližovanie. Ak sa nepotvrdí, že ide o zámer ublížiť, ide o agresívny čin, ale nie o šikanu. To, že nejde o šikanu neznamená, že takéhoto žiaka prehliadame a dovolíme mu páchať v škole násilie. Práve naopak. Musíme sa postarať o to, aby sa jeho agresívne správanie nezmenilo na šikanu.

Zdalo by sa, že to už môže byť niektorým jasnejšie.

Na zopakovanie dáme príklad. Škola rieši agresívny útok žiaka voči jeho spolužiačke, ktorú kopol na schodoch. Ona neudržala rovnováhu a spadla. Dievčina má zlomenú ruku.  Jej rodičia hovoria o zámernom ublížení až tvrdej šikane a od školy požadujú, aby potrestala vinníka.

Tak ide o agresívneho žiaka alebo už o šikanu? Ak by šlo o agresívneho žiaka, tak by si aj učitelia všimli jeho agresívne správanie voči žiakom. Nič podozrivé však nezaznamenali. Žiaka vnímali skôr ako samotára a vedeli, že ho vychováva iba mama. Ich ekonomická situácia nebola najlepšia. Pri rozhovoroch s deťmi sa zistilo, že ten chalan bol pre nich dosť „divný“. Nemal kamaráta, desiatu mal málokedy, nosil oblečenie, ktoré už dávno vyšlo z módy a častejšie bolo cítiť z neho cigaretový pach. No niektorí si všimli, že dievčina ho často niečím provokovala. Niekedy ho oslovovala hanlivými prezývkami, inokedy zosmiešnila jeho oblečenie a porovnávala ho s bezdomovcami alebo sa mu posmievala za jeho slabší prospech. V ten deň, keď sa chalan už nezdržal, si dovolila povedať niečo vulgárne aj na jeho mamu. To už nedokázal ignorovať. Na jej slovné provokácie do tohto dňa nereagoval, nikomu sa nesťažoval, iba ticho trpel. No svoju mamu potreboval obrániť. Tá si nezaslúžila, aby sa o nej niekto vyjadroval tak vulgárne. Voči slovám, ktoré počul, sa agresívne bránil.

Ak by sme vyhodnotili správanie chlapca ako mimoriadne agresívny útok s cieľom ublížiť, je možné, že by podľa novej Smernice dostal nálepku agresor šikany. No poznajúc celý prípad, to takto nemôžeme ukončiť.

Niekomu už mohlo napadnúť, že chlapec nie je agresor, ale skôr obeť. Prípad však ešte neuzatvárame, povieme si k nemu viac.  Jeho agresívne správanie bolo jednorazové a navyše bolo aj vyprovokované. Ak sa vrátime k prvotnému Metodickému usmerneniu, tak v ňom nenájdeme, že pri šikanovaní ide o nevyprovokované ubližovanie. No ani v novej Smernici sa tento znak na potvrdenie šikanovania nespomína. Niektoré staršie definície šikanovania ho však uvádzajú, napríklad aj Kopányiová s Matulom v Pedagogickom spektre v roku 2002, teda ešte skôr ako vyšlo prvé Metodické usmernenie z dielne Ministerstva školstva. O čo ide?

NEVYPROVOKOVANÉ ubližovanie: Agresora pri šikane k ubližovaniu obeti nikto nevyprovokoval. Od detí v triedach však často počuť, že sa agresívne správali preto, lebo ich k tomu druhí vyprovokovali. Odlíšiť agresívny prejav, ktorý je obrannou reakciou na určitý podnet, od šikanovania je dôležité. Ak by sme to totiž nerobili, tak by sme väčšinou trestali len tých, ktorí nezvládnu agresívne správanie voči svojej osobe a skutoční agresori by boli bez povšimnutia. Len škoda, že sa to v Smernici neuvádza.

A teraz sa vráťme k myšlienke, že chlapec je obeťou šikany. Verbálne útoky smerom k chlapcovi majú naozaj charakter šikanovania. Navyše dievča k tomuto ubližovaniu nikto nenútil, ona sama mala jasný zámer ubližovať a presadzovať svoju moc, pričom jej konanie sa aj opakovalo.

Takže už vieme, že nejde ani o agresívneho chlapca, ktorý ubližuje kde komu. On sa len neprimerane (agresívne) bránil voči verbálnym útokom. Odborníci by možno zhodnotili, že to práve dievčina je agresorka a šikanovala chlapca. No tu prichádza k rozuzleniu a definitívnemu záveru ďalšia rana. Rodičia dievčiny s ich právnikom by poukazovali a trvali na tom, že ten, komu je ubližované, sa nevie alebo nedokáže brániť. A on sa predsa bránil a dokonca dievčine pritom spôsobil zranenie, o čom majú aj lekárske potvrdenie. A skutočne, definícia šikany zo Smernice (rovnako to bolo aj v pôvodnom Metodickom usmernení) má toto zakončenie.

Samotné dokazovanie, či ide o šikanu alebo nie a kto je agresor a kto obeť môže byť v takýchto prípadoch fuškou. Kým jedna strana by tvrdila, že šlo o jasné šikanovanie zo strany dievčiny, kam spadajú urážlivé prezývky, nadávky, posmech, ako to je uvedené aj v Smernici, druhá strana by argumentovala tým, že podľa tohto dokumentu sa ten, komu je ubližované, nevie alebo nedokáže brániť a to z rôznych príčin. A navyše ublíženie na zdraví s jasným zámerom dievčaťu ublížiť zhoršuje situáciu pre chalana, lebo v Smernici sa neuvádza, že pri šikanovaní má ísť o nevyprovokované správanie.

Niekedy v snahe zachovať si ako-takú sebaúctu, dokážu deti zmobilizovať sily a ochrániť sa, i keď nie vhodným spôsobom. Môže to pripomínať prípady domáceho násilia, kedy žena po čase v sebaobrane zabila muža tyrana. Povie sa, že konala v sebaobrane. Takže by sa dalo povedať aj o žiakovi z nášho prípadu, že konal v sebaobrane, lebo ho dievčina šikanovala.

Preto by sme v definícii šikanovania viac poukázali na to, že ide o nevyprovokované správanie a obeť emočne trpí a menej sledovali a dokazovali, či sa obeť vedela alebo nemohla účinne brániť. Ak povieme, že obeť emočné trpí nemusí ísť len o prežívanie strachu z agresora, ale i o bezmocnosť, smútok, či hnev. Hoci nemáme röntgenové oči a nevidíme dovnútra žiakov, oni nám o svojom prežívaní dávajú informáciu prostredníctvom správania. Takže je treba mať oči otvorené a sledovať každú zmenu v správaní, ktorá sa u žiaka vyskytne. Čo ak je za tým práve šikana?

Literatúra:

KOPÁNYIOVÁ, A. – MATULA,Š. 2002. Šikanovanie v základných a stredných školách. In: Pedagogické spektrum, 2002, roč.11, č.1-2, s.27-31.

Metodické usmernenie č.7/2006-R k prevencii a riešeniu šikanovania žiakov v školách a školských zariadeniach, MŠ SR

Smernica č.36/2018 k prevencii a riešeniu šikanovania detí a žiakov v školách a školských zariadeniach, MŠVVaŠ SR

2 thoughts on “Vieme, čo je šikANOvaNIE?

  1. A co sikana ziaka ucitelom/ucitelmi o tomto probleme a rieseni som sa nedocitala ani v Smernici z 1.9.2018 c.36/2018 a ani v inych clankoch, komentaroch a.p. Myslite, ze tento problem neexistuje? Ktory zakon, smernica hovori o tomto probleme. Alebo toto je tabu? Prosim o odpoved.

    1. Ak by sme brali do úvahy súčasné znenie Smernice, tak na pomenovanie šikany by nám stačilo, že ide o úmyselné a spravidla dlhodobé ubližovanie, pričom tu je evidentný nepomer síl (učiteľ – žiak), takže by to niekto mohol označiť za jasnú šikanu. Ja sa prikláňam k tomu, že je potrebné mať ešte jasno aj v tom, či nejde o vyprovokovanie pedagóga. Poznáme totiž aj také prípady, kedy decká robia všetko preto, aby učiteľ stratil nervy a bol agresívnejší a vtedy ide skôr o šikanovanie učiteľa viacerými žiakmi. Otázne je však, či v takomto prípade zvoliť na prešetrenie postup navrhovaný v Smernici.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *